Po tom ako som si tento rok na moje okrúhle narodky nadelil nový hardtail s 29-palcovými kolesami, umelohmotným (čítaj karbónovým) rámom a pohonom 1×12, mi v hlave vrela myšlienka ako ja s týmto pôjdem na čunder?

Dlhé roky predtým som jazdil na 26-palovom bajku uspôsobenom na takúto aktivitu, t. j. plášte ani hrubé ani tenké, vzadu paklák a na ňom zavesené nepremokavé tašky zboku a hore ešte jedna a na riadidlách menšia kapsa na foťák, doklady, prachy a iné hlúpe drobnosti… Strýko gugl mi ale otvoril oči a ukázal, že sa to dá, že dnes sa jazdí v podstate len tak a nie je to teda žiadny čunder, ale bikepacking.

Chcel som využiť nepremokavý horný bag z pôvodnej výbavy a ten nejako pripevniť na riadidlá. Našiel som nemenovanú českú firmičku, ktorá sa špecializuje na výbavu pre bikepacking a má v ponuke taký kus handry s popruhmi na predné riadidlá, do ktorých si môžete upnúť niečo podlhovasté do určitého priemeru, napr. nášho jazvečíka. Niečo ako boli trampské US-ky, len to nedáte na hrb, ale pripútate na riadidlá. Tá istá firmička mi ušila rámovú tašku na mieru.

Podsedlovú veľkoobjemovú nepremokavú tašku som kúpil na aliexpresse, na ľavú nohu vidlice som si zaobstaral držiak s remeňmi, na ktorý som uchytil spacák vložený do nepremokavého bagu, a na pravú nohu vidlice som na internete našiel menšiu odnímateľnú tašku od renomovaného nemeckého výrobcu. Do tej som napchal pršiplášť, goretex bundu, foťák, doklady a nejaké mince.

Pre úplnosť – v taške pod riadidlami som mal nafukovačku, ľahký jednomiestny stan a niečo na prezlečenie, v rámovej taške som vliekol potraviny, vodu, ešus, varič, bombu, a v taške pod sedlom nejaké náradie, power banku, trochu z hygienka, trochu z lekárničky, filter na vodu a čunder nohavice na večer. Kde sa mi to hodilo, tam som si zavesil sandále a hrnček Kupilku nech trochu hrkocem a malokarpatský maco môže v predstihu zdrhnúť.

Deň 1: Ivanka pri Dunaji – Čermákova lúka

Tak a môžeme vyraziť… Len kam a s kým? Termín od 2. do 5. septembra bol pre moju parťáčku neprijateľný. Čo už keď niekto robí v škole… Keďže to bola premiéra s takto nabaleným bajkom, rozhodol som sa nejsť nejako ďaleko a prejsť si Malé Karpaty viac-menej po značenej Štefánikovej cyklomagistrále. Veľa úsekov som z predchádzajúceho jazdenia poznal, ale boli úseky, kde som bol zvedavý, kadiaľ je magistrála vedená.

Viem, že sú borci, čo by to akože dali za jeden deň, ale načo? Ja som išiel na čunder, a aby to malo nejakú myšlienku, začal som u nás doma v Ivanke pri Dunaji pri mohyle, ktorá označuje miesto pádu lietadla so Štefánikom.

Ráno sa trochu šuchcem, vyjdem z domu na našu polňačku a zisťujem, že bag pod riadidlami mám asi zle nabalený, lebo mi šúcha o predné koleso. Na ulici stojí akurát sused – vodár, vyberá z auta popruh, omotá mi ním bag pevnejšie o riadidlá, čím ho trochu zdvihne a po úvodných sto metroch môžem pokračovať.

Prechádzam celou Ivankou až k letisku, vybehnem na nadjazd ponad novú diaľnicu, potom ešte chvíľu a som pri mohyle. Dávam úvodnú foto, vyzerám nabalený ako na cestu minimálne do Chomutova. Nevadí, slnko svieti, vraciam sa tou istou cestou až pred dedinu, ale vedľa Šúrskeho kanála točím vľavo na náš preslávený cyklochodník Jurava. Idem po ňom až do Svätého Jura, taška nešúcha, tak som spokojný.

Prvé poriadne stúpanie na mňa čaká pri starom gotickom kostole do miestnej časti Neštich. Fúúú, tak toto je iný level, dávam najľahší prevod a poctivo meliem. To bolo po asfalte, som zvedavý, ako to pôjde v horách.

V Neštichu je vpravo obľúbená krčmička Rozmarín. Neodolám a stojím na jedno krásne rezané štartovacie. Krčmička bývala cca pred piatimi rokmi otvorená už od 7 ráno, no otváracie hodiny dnes hlásia štart výčapu až od 10:00. Krčmár vychádza von, obzerá si ma a hovorí, či nie je škoda obvešať taký pekný bajk takým množstvom báglov.

Vykľuje sa z neho vášnivý cyklista, chvíľu debatujeme o bajkoch, otváracích hodinách a horách, ponúka mi ešte jedno, s vďakou odmietam – hory volajú. Čaká ma dlhé cca 7 km stúpanie na hrebeň Karpát po dobrej asfaltke. Na rázcestí Pod Salašom ma asfaltka prestáva baviť a odbáčam vpravo na modrú značku do lesa. Bajk sa správa veľmi dobre aj keď trochu ťažkopádne, odomykám prednú vidlicu, nič nešúcha, som šťastný chlap.

Na hrebeň sa dostávam pri rázcestí Salaš, červená značka ide súbežne s trasou Štefánikovej cyklomagistrály. Je štvrtok, cez víkend by som tu stretol asi veľa peších aj kolieskových turistov, ale dnes nikto. Toto je veľmi príjemná časť hrebeňa, chodník je pekne do tvrda vychodený, občas nejaká kaluž na spestrenie, tieň stromov. Po miernom stúpaní od Salaša nasleduje v podstate úsek bez výraznejšieho stúpania.

Za rázcestím Kozí chrbát sa cyklomagistrála vpravo odpája od červenej značky a zvážnicou podchádza kopec Somár. S prázdnym bajkom by som určite išiel na Somár, je tam síce pár technických stúpaní a potom aj technicky náročnejšie klesanie, no výhľad zo Somára stojí za to. Ale táto zvážnica mi momentálne vyhovuje.

Stretávam prvých ľudí – pracujúcich – merajú vyťažené stromy. V návale šťastia zo slobody na kolesách míňam odbočku vľavo späť na červenú značku a keď sa už dlhšie valím dolu kopcom začína mi to byť podozrivé. Zastavím, mrknem do mapy v telefóne… no som na ceste smer Limbach, hmm, to by bol krátky čunder, obraciam sa a cez najbližší chodník v lese sa vpravo deriem späť na hrebeň.

Na rázcestí Tri kamenné kopce stretávam prvého pešieho turistu. Marek č. 1 je zo Závodu na Záhorí, ale nie je originál Záhorák, dávame sa do reči, chce tiež dôjsť na Bradlo alebo aj ďalej, má vraj dovču do konca mesiaca – tomu sa hovorí sloboda na mesiac.

Valím sa ďalej, stojím až za Konským hlavami, kde je vľavo celkom pekný výhľad, trochu oddychujem a fotím. Zrazu sa z lesa vynorí Marek č. 1, nechápem, na čom ten chalan fičí, ale ťažkú hlavu si z toho nerobím. O chvíľu nasleduje nepríjemné klesanie, z chodníka trčia kamene a je naklonený doľava dole. Naložený bajk chce ísť rýchlo dole, zahrievam brzdy, úsek v zdraví prechádzam a už som na Pezinskej babe.

Hneď mierim ku chate pod Korenným vrchom, plánujem sa tu najesť a dať pivko, nech mám v bruchu aj niečo iné ako vifonku, paštétu, čokoládu a vodu. Prisadá si ku mne starší pán, ktorý si to vyšliapol na bicykli z Pezinka. Bavíme sa samozrejme o bicyklovaní, horách a športe. Hovorí mi, že pokiaľ budem vládať, nemám s tým určite prestať. On prestal keď mal 62, sám nevie prečo, teraz má 69 a už to čo vynechal nedokáže dobehnúť. Aj tak je to v jeho veku super výkon, z Pezinka na Babu po hlavnej ceste na 26-kovom staršom horskom bicykli!

Lúčime sa a ja s plným bachorom prechádzam krížom cez hlavnú cestu na opačnú stranu. Cyklomagistrála tu ide sprvu spolu s červenou značkou no pred stúpaním na Čmeľok odbáča vľavo na zvážnicu, ktorá je miestami vysypaná hrubším kamenivom. Táto časť zvážnice až pod Prostredný vrch je príjemné jazdenie. Na začiatku s miernym stúpaním, ktoré sa preklopí do mierneho klesania až pod spomínaný Prostredný vrch, kde treba odbočiť vpravo na žltú značkou a cez sedlo Javorina sa dostať na opačnú stranu Karpát.

Do sedla Javorina to tlačím, stúpanie je také prudké, že by som to s naloženým bajkom nedal, okrem toho je cez cestičku spadnutý veľký buk, ktorý sa snažím podliezť a pretiahnuť tadiaľ aj bicykel. Trochu tu bojujem, oproti sa v tej chvíli zjaví hubár a chce mi pomôcť, ale už to je za mnou.

Po vystúpaní do sedla Javorina nasleduje zjazd na opačnú stranu Karpát. Nedajte sa uniesť ako ja a radšej držte rýchlosť na uzde. Povrch je taký čudný šmykľavý s jemnou kamennou suťou, takže keď som sa zbadal a začal brzdiť zadné koleso išlo hneď do šmyku a takto som tam šaškoval hodný kus, až som nabehol na povrch s lepšou trakciou.

Neprebehnite odbočenie vľavo, je tam informačná tabuľa, stôl a menšia lúčka. Túto časť zvážnice nemám rád, ale trepať sa s naloženým bajkom po hrebeni tiež nie je šťastné riešenie. Zvážnica je v tomto úseku na viacerých miestach vysypaná hrubým makadamom a keď konečne vystúpate na križovatku ciest pod Čertovým kopcom, vôbec sa netešte na zjazd dolu. Povrch cesty vám zabráni v nejakom svižnejšom tempe.

Jedinou náplasťou sú občasné výhľady medzi stromami a kríkmi vpravo smerom na Pezinočok a na Veľkú Homolu. Kamenný povrch skončí až po odbočení zo zvážnice vľavo medzi dva ploty lesníckej škôlky. Po chvíli sa dostanete na červenú značku po ktorej pokračujete na Čermákovu lúku vpravo, hlavne cez voľné dni buďte opatrný, idete po červenej značke, ktorou chodí veľa turistov na Skalnatú resp. späť.

Som na Čermákovej lúke, je niečo po 16-tej, pod veľkým stromov vpravo sedí Marek č. 2 z Malaciek. Marek č. 2 je originál Záhorák, po chvíli vysvitá, že sme si písali cez FB. Marek č. 2 hľadal parťáka na Štefáničku, ja som mu písal, že idem na biku… svet je malý. Mal som v pláne ísť až na Amonovu lúku, ale viem, že z Čermáka je to ešte cca 18 km. Chcem spať niekde, kde je voda.

Pozriem v tachometri denný nájazd – 43,3 km. Zajtra sa má ku mne pridať kamarát z vojenčiny, nechcem aby ma zo Stupavy musel ďaleko naháňať, vidina spoločnosti v osobách záhoráckych Marekov a výdatný prameň výbornej vody uľahčia moje rozhodnutie –zostávam na noc. Marek č. 1 prichádza približne za hodinu, je rád, že nebude nocovať sám.

V lese za altánkom rozbaľujeme každý svoj kemp. Marekovia hamaky, ja staviam môj jednomiestny stan. Varíme si každý svoju špecialitku, chlapcom ponalievam niečo z domácej tvorby, po zotmení sa presúvame bližšie k ohňu. Sprava nás obchádza pár svietiacich očí. Miestna drzá líška. Vyskočí najprv na lavičku pri altánku, potom na stôl, pošmejdí, či sme jej niečo nenechali a zmizne preč.

Deň 2: Čermákova lúka – Korlátko

Ráno vstávam ako posledný, ale som najstarší tak môžem. Chalani práve raňajkujú, dojedia a hneď začínajú baliť. Cca o deviatej vyrážajú. Vymením si ešte s Marekom č. 2 telefónne číslo. Ja sa šuchcem, takže kým sa najem, zbalím spálňu a znovu ovešiam bajk, je 11 hodín.

Viem, že dnes tých kilometrov až tak veľa nebude, chcem počkať kamoša z vojny s tým, že aj on si chce užiť trochu bicyklovania na ťažko po Karpatoch. Svižnejšou jazdou prichádzam do sedla Hubalová. Ďalším sedlom v smere mojej jazdy je sedlo Skalka, do ktorého inokedy jazdím cez oboru Biela skala vedľa ruín horárne Panský dom. Ale značená cyklotrasa vedie zvážnicou popod Vysokú a  pri rázcestníku Zadné Hlinené sa stáča vpravo a zospodu vás privedie k sedlu Skalka. Keďže som popod Vysokú ešte bajkom nešiel, volím trasu po značenej cyklomagistrále.

V sedle Hubalová stretávam ďalších troch chalanov na bajkoch len tak naľahko, ktorí váhajú, kadiaľ ísť. Chceli by dôjsť dnes na Bradlo, hovorím im o skratke cez oboru, ale sú akýsi premotivovaní, nechcú si vraj to zľahčovať tak ich predák velí po ceste, ktorou chcem ísť aj ja. Chvíľu ideme spolu, ale nabalený nemám šancu držať ich tempo.

Doháňam ich na modrej značke, ktorá ide na Vysokú, vracajú sa, lebo si myslia, že minuli cykloznačenie. Ale ja viem, že nejakému dobrákovi sa nepáčila cykloznačka v podobe červeného céčka na stromoch a určite chcel, aby sme my cykloturisti boli orientačne zdatní, tak všetky značky zatrel zelenou farbou a keď mu došla, vytiahol oranžový sprej.

Usmerňujem chalanov, za chvíľu mi zmiznú z dohľadu, tak sa pomaly valím sám. Pod severnou stranou Vysokej zastavím, krajinársky krásny kus prírody. Skalný masív Vysokej vyčnieva po mojej ľavej ruke a tvorí prirodzenú hradbu, už aby sa odtiaľ vyrútila horda Apačov-Meskaléro a ilúzia by bola dokonalá. Predo mnou sa mierne kľukatí cesta, ktorou pôjdem, vedľa nej sú skaly – predpokladám, že Horného vrchu – v diaľke vidno Plavecký hrad.

Idem kus ďalej, oddychujem pri fotogenických skalách, dám si nejakú tyčinku a vodu. Keď sa zdvihnem na odchod, zbadám ako sa po ceste ku mne približujú dvaja jazdci na koňoch. Nechcem im vyplašiť kone mojim krikľavým tričkom, tak čakám, až prejdú. Je to muž so ženou, on má outfit ako z westernu (kde sú tí indiáni?), kone majú ovešané tak isto ako ja bicykel. Zdravíme sa, počas ležérnej chôdze ich koní mi kovboj stihne povedať, že „idú ze Skalice do Modry de končá“, a že spali v lese jednu noc. Mierne im závidím, ale hneď ma to prejde a ťahám ďalej.

Zvážnica prudko klesá vedľa Rohožníckeho potoka, najhoršie je, že sa nedá spustiť s vetrom opreteky, cesta je vysypaná hrubým kameňom. Ale potok je tu pekne zarezaný do kopcov, tak sa pri natriasaní kochám. Opačným smerom by som teda nechcel ísť. Zvážnica pri rázcestí Zadné Hlinené ústi na asfaltku, ja idem vpravo, späť na hrebeň.

Asfaltka o chvíľu končí, značená cyklotrasa ide rovno hore do kopca a zas obľúbený veľký makadam na ceste. Tlačím naložený bajk vedľa seba, je to opacha. Keď sa svah zmierni, skúšam ťahať, trochu sa trápim, zastavím a mrknem do mapy. Cesta oblúkom obchádza kopček pred sedlom Skalka, nebaví ma to po nej, tak to tlačením strihnem cez les vedľa pekného skalného útvaru. O chvíľu som v sedle Skalka.

Odtiaľto to už dobre poznám. Cyklomagistrála vedie súbežne s modrou značkou, vedľa plota obory. Chodník je fajn vyšliapaný, sprvu mierne stúpanie, ktoré sa asi v polovici zmení na klesanie, v jednom úseku dosť prudké a nebezpečné. Tento úsek je označený aj tromi výkričníkmi, tuto radšej naložený bajk tlačím aj dole kopcom. Nasledujúci dlhý zjazd sa ale dá super užiť v podstate až po Sklenú hutu.

Ak by ste išli týmto úsekom v čase kvitnutia ovocných stromov, odporúčam pri starej huncokárskej lúke Holint prejsť dierou v plote obory a pokochať sa kvitnúcimi starými ovocnými stromami. Nájdete to ľahko, v mieste lúky Holint sú na plote obory informačné tabule a texty, stačí si len nájsť svoju dieru v plote.

Za Sklenou hutou modrá značka odbáča z cyklomagistrály. Ja som išiel po modrej značke, potok sa tu prediera cez skalné podložie menšími aj väčšími skokmi až si pripadáte ako v Slovenskom raji, ale tuto je to len kúsok. Po prejdení tohto úseku sa modrá znovu napojí na cykomagistrálu. Na okraji lúky Kolovrátok je nový altánok, krížom cez cestu je prameň vody, dalo by sa tu núdzovo celkom fajn zabivakovať.

Vedľa ruín pivnice huncokárskeho domu začínam stúpať do sedla Uhliská. Cesta sa v stúpaní zmení až na chodník pre jedného pešiaka, kde pri balancovaní strácam trakciu a znovu kus tlačím. V sedle Uhliská odbáčam vpravo, cyklomagistrála je vedená po príjemnej zvážnici, ktorá podchádza Klokoč, o chvíľu som na Amonovej lúke, už z diaľky cítiť dym z ohňa.

V útulni je rozložená veľká partia mladých chalanov, ktorí sem prišli už pred dvomi dňami, takže moje rozhodnutie spať na Čermáku bolo správne. Tu by som sa určite nezmestil a táto partia bola na môj vkus veľká. Pýtam sa, či vyteká voda zo studničky, chalan že áno… Neviem ale, ako to myslel, z betónovej skruže voda nevyteká a do nej nateká kvapkami. Mám filter na vodu, takže naberám tekutinu priamo zo skruže s tým, že neskôr prefiltrujem. Som ale zvedavý tak si z nej glgnem. Chuť dobrá…no uvidíme neskôr.

Z Amonovej lúky to seknem na Kubašovú po červenej značke dolu kopcom, nechce sa mi zľava obchádzať dolinku po značenej cyklomagistrále. Nie sú tu žiadni ľudia, takže nikoho neohrozujem. Z Kubašovej je cesta nudná. Cyklomagistrála je vedená spolu s červenou značkou po zvážnici popod Starý plášť, Polámané a Čiernu skalu. Plusom je, že zvážnica má výborný povrch a je široká. Výhľady sú len medzi stromy, jeden z tých krajších je na Kršlenicu.

V bruchu sa mi zapol nejaký mixér. Žeby voda zo skruže? Pod Veterlínom sa cyklomagistrála odpája od červenej značky a vedie vpravo na zvážnicu. Túto cestu poznám, kľukatí sa dosť veľkým oblúkom a zvrchu po modrej príde na Brezinky. Risknem to a skúsim ísť vľavo po červenej. Je tu pekná roklinka, ktorá je bajkom ale nezjazdná, tak vybehnem na vychodený chodníček vpravo v svahu nad roklinkou.

Chyba… Chodníček je naklonený dole a zo zeme trčia korene stromov. Zastavím a zosadám z bajku, pri prekračovaní sedla padám naň a natiahnem si vnútorný sval stehna na ľavej nohe. Chvíľu si vydýchnem a potom opatrne tlačím opachu dole kopcom. Dole už nasadám a bicyklujem až k priehrade Buková, kde chvíľu hľadám bufet, o ktorom viem, že by tam mal byť. Nakoniec ho nachádzam na strane, kde bol niekedy kemp.

Mixér v bruchu ide na malé otáčky, zalievam ho slivovicou a jedným pivom… Mixér sa asi zalial, tak vypol. Bufetár je pohoďák, len vedúca, asi jeho žena, sedí pri jednom zo stolov s inými ľuďmi a írečitú trnafčinú vydáva pokyny a trochu moc mudruje. Guláš nie je, ale že ide variť, tak si dávam len varenú klobásu a potom ešte kávičku. Medzitým volám kamošovi z vojny, príde na Bukovú do hodinky, tak super.

Dávam ešte jedno a keď začínam baliť drobnosti do bajku, počujem, ako vedúca pri stole hlasno vzlyká a plače, radšej sa ale na nič nepýtam… Pôvodne som myslel, že by to bolo fajn zapichnúť to niekde pri brehu nádrže a mať bufet po ruke, ale telenovely na živo nemám rád, takže radšej prchám na opačnú stranu priehrady za kamošom.

Peťo už je tam, doluje z jeho Punta môj 26-palcový bajk, ktorý som mu požičal, vešiame kapsy, referujem mu o divadelnom bufete a premýšľame kam. Naskočí mi, že tuto za kopcom je zrúcanina hradu Korlátko, na lúke pod ním je ohnisko, proste fajn miesto na bivak. Je rozhodnuté, Peťo si naťahuje krásne cyklogate – boratky, na čom sa ešte chvíľu spolu bavíme, a ide sa.

Je to v podstate kúsok, chvíľu po asfaltke, ktorá ide do Bukovej a pri druhej polňačke treba odbočiť vľavo do kopca Osečník, vedľa vrtúľ a za nimi dole na lúku pri chate KST. Na lúke pri ohnisku sú ale Rakušáci s čudným karavanom. Jediné rovné miesto na postavenie stanu nachádzame priamo pod hradom – dreveným na detskom ihrisku. Desať metrov odtiaľ je ohnisko, takže výborný flek. Maximálne budeme mať ráno budíček od nejakého miestneho decka. Robíme oheň a do noci spomíname na vojenčinu.

Deň 3: Korlátko – Brezová pod Bradlom

Ráno nás nebudí žiadne miestne decko, čakali sme nejakú peknú mamičku, ale prichádza otecko so synčekom, netvári sa, že by bol z nás prekvapený, už v podstate dobaľujeme, tak je všetko OK. Pozerám mapu, ako by sme sa čo najlepšie napojili na cyklomagistrálu. Vraciame sa späť k vrtuliam, pod nimi by mala byť značená žltá cyklotrasa č. 8212, ktorá sa napojí na Štefánikovu cyklomagistrálu.

V teréne nenachádzame žiadnu značku, tak hádame, ktorá z vyjazdených polňačiek by to mohla byť. Trafíme na druhý krát. Táto časť trasy je podľa môjho fotografického oka asi najkrajšia z celého putovania. Ideme cez rozľahlé lúky s krásnymi výhľadmi, občas lesík, miestne samoty, vyjazdená stopa, profil je mierne hore, mierne dole.

Zastavíme na samote Mikulčických kopaníc. Poprosíme pani o doplnenie vody. Vo dvore je čulý pracovný ruch. Chalan s veľkou sekerou sa pustil do hromady dreva, vnútri otec s dcérou maľujú predsieň, za chvíľu sa z domu vymotá ďalšia dcéra, ale je skôr zvedavá s kým to mama švitorí. Dostaneme super studenú vodu napumpovanú zo studne a k tomu naturlichecht bio jablká. Keď ale pani začína debatu o očkovaní a politike, radšej sa slušne lúčime a ťaháme ďalej.

Prudkým zjazdom sa spúšťame k Sokolským chatám. Viem, že by tu mala byť niekde krčma, chviľu ju hľadáme, ale depivovaný organizmus ukáže správny smer. Dnes je dosť teplo, takže malé a veľké v krčme u Stana v nás len tak zasyčí.

Zo Sokolských chát to ide zas do kopca a potom z kopca. Na rázcestí Dúbrava stojíme, dávame poradu. Peťo si myslí, že lepšie bude ísť vľavo po zelenej cykloznačke 5216 na Jablonicu a potom dôjsť nejako do Brezovej pod Bradlom. Ukazujem mu mapu, ja chcem ísť ďalej rovno po Štefánikovej cyklomagistrále. Dáva mi za pravdu a ideme rovno.

Zjazdom vedľa súkromnej obory sa dostávame k železnici, pri ktorej odbáčame vľavo a kus ideme vedľa koľajníc až sa dostaneme na hlavnú cestu č. 51, po ktorej treba ísť pár desiatok metrov vpravo a potom prejsť na opačnú stranu. Nasleduje príjemná dlhá jazda v lese po kvalitnej asfaltke. Keď asfaltka skončí, nabehneme na super lesné cesty, ktorými dôjdeme až do Brezovej pod Bradlom.

V tejto časti nie sú žiadne výhľady, ale lesy, ktorými ideme, sú veľmi pekné. Časť lesa sú ihličnaté stromy, krásne to tu vonia, sú však úseky, kde treba tlačiť. Zem, kde rastú borovice, je piesčitá, takže pre naložený bicykel veľmi lenivá.

Záverečný zjazd do Brezovej nám poriadne rozpáli brzdy. Zapichneme to hneď v prvej krčme Dolina, kde dávame poradu. Žiada sa nám niekde umyť a okúpať, nie sú síce letné teploty, ale keď musíš tak musíš. Volám kamoške z turistiky Janke, ktorá je domorodec z Brezovej, ale nedvíha. Čumíme do mapy v mobiloch, jedna z bočných ulíc v Brezovej ústi k miestnej priehrade.

Viac nám netreba, sadáme na bajky a ide sa. O chvíľu sme tam, priehrada je v peknej dolinke, obklopená kopcami. Hneď na začiatku je fajnový prístrešok, ale ten je obsadený miestnou partiou, tak obchádzame priehradu až sa dostaneme na opačnú stranu. Tu nás víta tabuľa s nápisom ešte z čias keď som ťahal káčera „Zákaz stanovania“.

Nachádzame ale perfektný mini výbežok do vody zarastený trávou, dokonca aj s malým ohniskom. Je rozhodnuté, tuto to zakempíme a aby sme niekoho neprovokovali, tak stan postavíme až sa zotmie. Rýchlo do plaviek, alebo aj bez, a šup do vody. Paráda, teplota sa dá vydržať, rozpúšťame ropnú škvrnu z našich tiel. Pred zotmením prichádza miestny rybár aj so synom. Dávame sa do reči, hovorí, že on je asi jediný čo sem chodí na ryby, takže ten stan si môžeme kľudne rozložiť a oheň tiež, lebo by to inak pre syna musel robiť on.

Rybár chytá prvú rybu, je to pleskáč, viem, že je v nej veľa kostí, preto nám ju ponúka. Neodmietneme a hneď robím zabíjačku. V tom momente nás príde pozrieť kamoška Janka aj so psom, priniesla nám „na zohriatie“ litrovú fľašu niečoho, dobre som nerozumel o čo ide, tak s Peťom ochutnávame. Podľa tmavej farby sme si mysleli, že je to víno, ale náš nový kamoš rybár znalecky hodnotí, že to je miestna špecialita Brezovské horké – tvrdý alkohol, v ktorom sa macerujú rôzne byliny. Hmm, prečo Janka tak rýchlo zmizla…

Tak máme luxusnú večeru, samé miestne špeciality, čerstvo ulovenú rybu pečenú na ohni a k tomu Brezovské horké. Krásny to kraj. Sedíme s rybárom ešte dlho pri ohni, rozpráva nám o priehrade, rybách a miestnych ľuďoch. Keď dochádza drevo lúčia sa a my zaliezame do stanu.

Deň 4: Brezová pod Bradlom – Jablonica

Vstávame do krásneho rána, nad vodou sa prevaľujú hmly, z vody trčia vysoké suché trávy, slnko vyskočilo nad hory a ranným mäkkým svetlom dokresľuje celé divadlo. Vyliezam zo stanu, beriem foťák, hľadám si optimálne miestečko a niečo fotím. O chvíľu je vylezený už aj Peťo, rozhrabávame pahrebu, na hrianky je to tak akurát. Dnes si dáme finále, vylezieme na Bradlo a potom treba dobicyklovať do Jablonice k vlaku.

Na opačnej strane priehrady, tam kde sme včera prišli, je asfaltový chodník , ktorým vedie cykloznačka. Nie je to síce Štefánikova cyklomagistrála, ale kvôli tomu, aby sme išli po nej, sa nám do Karpát už vracať nechce. Chodník končí v Košariskách, stojíme v miestnej reštike, dávame si len pivko, aby sme vládali vyliezť hore svahom na Bradlo.

Peťo keď vidí trasu hore na Bradlo, ktorou chcem ísť, dáva návrh, či by sme nešli hore po žltej turistickej. Okamžite mu to zamietam, išiel som po nej dole a viem, že ťahať tuto naložené bajky je niečo ako burlaci na Volge. Takže poslušne ideme najprv po asfaltke z ktorej cyklotrasa odbáča vľavo a občasným tlačením bajku sa vytiahneme hore.

Hore sa pokocháme výhľadmi, pochodíme okolo pamätníka a odfotíme sa podopierajúc oblepený pozinkovaný stĺp verejného osvetlenia. Cieľ splnený, polepený stĺp nájdený, odfotený, akurát pozadie nám dotvára Štefánikova mohyla. Nasleduje rýchly zjazd serpentínovou cestou do Brezovej, zastavenie sa v krčme Dolina na pizzu a pivo a potom cesta do Jablonice na vlak.

V Jablonici nám vlak len zahúka a zdrhne pred nosom. Ďalší ide za 2 hodiny, tak sa vraciame zo stanice nájsť nejakú krčmu. Je nedeľa, ja musím ísť ďalší deň do práce, Peťo má ešte deň voľno. Rozhoduje sa ešte niekde prespať. Flek na hrade Korlátko je na bajku kúsok, ale to je už celkom iný príbeh.

Fotogaléria