Občan Bresťo ma svojimi behacími ultrapočinmi inšpiroval aj na návštevu Bielych Karpát. Keďže času je málo a nevládzem toľko drať krpce, sledoval som jeho stopu na kostitrase.
Začalo to sľubne, pracovníčka železničnej spoločnosti prejavila nečakaný zmysel pre humor. Do Senice poslala bicykel cez Kúty a mňa cez Trnavu. Cesta nakoniec bola spoločná, sme nerozlučná dvojica.
Za Senicou na ľavoboku Smrdáky, nie najvhodnejšie miesto na začiatok výletu. Spod pazuchy mi ešte trčia uška zajačika azuritka (nie, už tu nebudem, keď sa vrátiš).
Po pravoboku zrúcanina hradu Branč, nasleduje mystické miesto Žalostiná. Je mi žalostne, keď vidím v nedoziernej diaľke vysielač nad chalúpkou občana Holubyho.
Chalúpka napriek ohlásenej rezervácii zamknutá, po hodine obliehania mi otvárajú o 22:30 vystrašení turisti – chatár ich zamkol a šiel do doliny. Pohár vody supluje večeru, pivo aj raňajky, aspoň nepriberiem :)
Ráno na rozlúčku si prečítam aspoň jedálny lístok. Ďakujem „pán“ chatár, rad sa zastavím aj nabudúce a keď Vás to nebaví, tak to nerobte.
Skoro ráno sa „preženiem“ okolo ostatkov Čachtického hradu, biela pani ešte drieme.
Mohyla Milana Rastislava Štefánika, nikde nikoho. Užívam si samotu s dumkami o MRŠ: „žil som krásny život, prežíval som večnosť v sekundách“… Ten toho veru za 39 rokov života stihol. Posledný citát na informačnom paneli mi objasňuje podstatu demokracie:
Nad bicyklom ostáva visieť otáznik, v akom zriadení to žijeme?
Ďalšie mystické miesto uprostred lesa, Katarínka – Kostol a kláštor svätej Kataríny Alexandrijskej, opäť nikde nikoho, len moje dumky.
Časovka Naháč – Trnava. Z kaštieľa Dolná Krupá sa nesie vzduchom známa melódia, sonáta mesačného svitu, ako keby Ludwig odtiaľ nikdá neodišiel.
Chrbát mi kryje najvyšší v Malých, vlak aj tak pred nosom uteká k Dunaju. Nevadí, prišiel ďalší.
Kruh sa uzavrel, po troch dňoch túlania sa hotové smrdáky. Zajačik plní svoj sľub a prísediaca mamička radšej presúva svoje nevinné ratolesti do vedľajšieho vagóna.