Je polovica februára 2020, západné Slovensko sa balí na jarné prázdniny a nik netuší, do akej katastrofy sa vyvinie problém s vírusom v severotalianskych mestách a následne v celej Európe. Vo dvojici s Martinom si naplno užívame predĺžený víkend v Dolomitoch. Už vlani sa nám osvedčilo skombinovať skialp s krátkymi bežkárskymi vložkami. Máme na to tri dôvody:

• Je to efektívne – dve hodiny intenzívneho behu na lyžiach úplne stačia, aby mal človek pocit výdatnej športovej aktivity a ešte sa nerozbil na kašu. Nízka časová náročnosť znamená, že bežecká vložka sa dá pohodlne absolvovať aj v rámci presunového dňa z/na Slovensko.
• Oddýchne si hlava – po dlhých alpinistických túrach v exponovanom teréne človeku pre zmenu dobre padne aktivita, pri ktorej nehrozí vážny úraz.
• Dolomitské trasy sú úžasné – scenériou aj kvalitou udržiavania.

Nasledujúce tipy na bežkárske lokality vo východnej časti Dolomitov a priľahlých krajoch nie sú reprezentatívny výber ani rebríček. Jednoducho, práve tieto som zatiaľ stihol osobne vyskúšať. Všetky boli upravené na klasiku (moje bedrové kĺby a bežky s odrazovým pásom inú techniku nezvládajú) aj korčuľovanie (štýl preferovaný Martinom). Ak potrebuješ mať komplexný prehľad, skús stránku Dolomiti NordicSki. Nájdeš tam info o všetkých existujúcich oblastiach vrátane zoznamu aktuálne otvorených trás.

Alta Pusteria (Hochpustertal)

Dlhá, cca 80-kilometrová trasa zahŕňa viacero samostatných podoblastí v správe miestnych turistických organizácií. Začína sa v centre rakúskeho Východného Tirolska Lienzi, pokračuje stálym miernym stúpaním na východ cez Sillian a Dobbiaco (Toblach) a končí sa v dedine Monguelfo (Welsberg) hlboko v talianskom Južnom Tirolsku.

Vedie cez humná dedín v širokej a husto obývanej doline Alta Pusteria (Hochpustertal). To znamená, že je na nej minimum prevýšenia a oplýva dostatkom občerstvovacích možností. Nevýhodou je blízkosť automobilovej premávky, málo horskej scenérie a možné problémy s dostatkom snehu, keďže ide o nadmorské výšky len mierne nad 1000 m.

Z medzinárodnej diaľkovej trasy sa dá odbočiť do viacerých samostatných bežkárskych oblastí v bočných dolinách. Najvýznamnejšie sú Obertilliach, Sesto (Sexten), Val di Landro (Höhlensteintal) a Valle di Braies (Pragser Tal).

Obertilliach

Svetoznáme biatlonové centrum leží vo východotirolskej horskej doline Lesachtal, zovretej medzi Lienzenskými Dolomitmi a Karnickými Alpami. Po hrebeni druhého zo spomenutých pohorí vedie taliansko-rakúska hranica.

Za dobrých snehových podmienok sa dá do Obertilliachu (1450 m) dôjsť na lyžiach už zo Sillianu. Vzhľadom na veľký výškový rozdiel (cca 400 m) však väčšina ľudí volí motorizovaný presun priamo ku biatlonovému štadiónu.

Tam sa dá spoľahnúť na perfektne upravené trate v príjemnom horskom prostredí, celková dĺžka 30 km s prevýšením 351 m. Musíš sa však zmieriť s tým, že ťa budú obiehať 14-ročné Číňanky v tréningovom zápale.

Val di Landro (Höhlensteintal)

Veľmi populárna rekreačná trasa sa začína na bežkárskom štadióne v Dobbiacu (Toblachu) a vedie vyše 30 km smerom na juh až do Cortiny d’Ampezzo. V lete je to rovnako populárna cyklotrasa.

Väčšinou sa ide po násype dávno zrušenej železnice. Cestou stretneš dve pekné jazerá a medzi nimi sa určite zastavíš na vyhliadke na Tre Cime.

A teraz zlá správa. Za pekných dní v strede zimnej sezóny býva trasa preplnená sviatočnými bežkármi. Mnohí z nich stoja na bežeckých lyžiach prvý raz v živote a udržať si pri kľučkovaní medzi nimi športové tempo je prakticky nemožné.

Passo Tre Croci

Viac ako 10 km tratí s náročnejším výškovým profilom je k dispozícii v sedle Passo Tre Croci (1805 m), na polceste medzi Cortinou a Misurinou. Vďaka slušnej nadmorskej výške môžeš očakávať kvalitný sneh. Popri tom dychberúce výhľady na okolité štíty a relikty z 1. svetovej vojny.

V jedno slnečné pondelkové ráno sme tam krúžili úplne sami, až okolo 10:00 h sa začali schádzať ďalší bežkári.

Osem éčiek na deň

Využitie bežkárskych tratí je vo všetkých oblastiach Dolomiti NordicSki spoplatnené obligátnymi 8 eurami na deň (existujú aj výhodnejšie týždenné a celosezónne vstupenky). Bez hanby priznávam, že som zaplatil iba raz. V Obertilliachu, kde náramky predávali priamo na biatlonovom štadióne.

V ostatných lokalitách som kasu buď nenašiel, alebo bola zatvorená. Až taký zásadový poctivec, že by som pri zatvorenej kase zbalil vercajch a išiel domov, teda nie som. Dúfam, že v blízkej budúcnosti sa bude dať zaplatiť mobilom aj za takéto služby.

Fotogaléria