Cez Veľkú noc sme s Martinom mali skialpovú premiéru v horách pod Mont Blancom. V ukážkovom jarnom počasí sa podarilo spojiť prvú a druhú etapu Haute Route do atraktívneho prechodu cez päť sediel nad 3000 m. Dobrého snehu nám nebolo dopriate, iba sme slintali nad lajnami na tienistých svahoch v blízkosti trasy. Človek si musí vybrať – buď poznávačka alebo lyžovačka.

Ku lanovkám v Argentière prichádzame po 1,5-hodinovom presune od Ženevského jazera presne o 8:30, kedy oficiálne mali začať ťahať. Parkovisko nachádzame na 50 percent plné a máme podozrenie, že začali skôr. Lanovka Lognan na Grands Montets (3275 m) postihnutá vlaňajším požiarom nechodí, dá sa však čiastočne nahradiť kabínkou Plan Joran v kombináciii so sedačkou Herse. Za 28 €/osoba sa vyvážame do výšky 2593 m.

Prvý výšľap vedie do sedla Col des Rachasses (3037 m). Nebyť požiaru, úvodných 400 výškových by sme boli ušetrení. Do sedla zďaleka nešliapeme sami, toto je vyslovene skialpový a freerajderský rezort. Už od parkoviska pozorujeme, že 9 z 10 ľudí má skialpovú výbavu, idú nastrojení v sedákoch a z nich im visia skrutky do ľadu.

Trasa: 26,5 km, celkový čas 9:05 h, nastúpaných 1662 m. Trasa na mape a GPX na stiahnutie.

Pri plánovaní túry zvažujeme viacero možností, vrátane úchvatného zjazdu kuloárom Barbey z Aiguille d’Argentière (3901 m). Napokon rozumne usúdime, že pri prvej návšteve ľadovcov nad Chamonix netreba mať veľké oči. Výška tesne pod 4000 m by si už žiadala aklimatizáciu. A hlavne – bez prespania na chate nie sme schopní dodržať odporúčanie, že nad severovýchodne orientovaným žľabom treba byť v prípade teplého počasia veľmi skoro. Na celý deň nám sľubujú azúro s minimálnym vetrom a teplotami na vrcholoch okolo nuly.

Pri výbere trasy pomohol tlačený sprievodca na Haute Route. Knižku o diaľkovom lyžiarskom prechode z Chamonix do Zermattu som si kúpil kedysi dávno vo Švajčiarsku v návale nadšenia z vlastníctva prvých skialpových lyží. Asi desať rokov bez úžitku tvrdla v zásuvke nočného stolíka, čakajúc, kým dostane šancu splatiť svoju nekresťanskú cenu. Vďaka prehľadným mapkám si z nej ľahko vyberáme trasu, na ktorú si trúfame, a ktorá v prípade problémov poskytuje možnosti na ústup.

1. Col des Rachasses

Takmer celé stúpanie od konečnej lanovky Herse do sedla Rachasses ideme v tieni a nepríjemne tu fučí. V snahe zahriať sa predbiehame pomalšie skupinky a tešíme sa na slnko. O 50 minút sa otvára dychberúci výhľad na dvojičky Aiguille du Chardonnet, Aiguille d’Argentière a medzi nimi náš druhý dnešný cieľ – Col du Chardonnet (3323 m).

Najskôr musíme zlyžovať 450 výškových metrov na Glacier d’Argentière. Zjazd je bez problémov, hoci po ľadovci a v snehu nepredvídateľnej kvality. Serakom pod stenami Aiguille Verte sa vyhýbame v úctivej vzdialenosti. Na dne ľadovcovej doliny chvíľu rozmýšľame, či sa aspoň symbolicky nenaviažeme. Usúdiac, že by to nemalo zmysel, traverz dlhý zo 500 metrov prekonávame korčuľovaním.

Keď sme šťastlivo na druhej strane, pozorujeme vzdialené hadíky ľudí pochodujúce po ľadovci z a do chaty d’Argentière. Nikto nejde naviazaný. Ľadovec je rovný a hladký, mohli by tu zriadiť letisko. Mimochodom, náš čas do tohto bodu bol presne 1:30 h. Do chaty, ktorá stojí kúsok vyššie, by to bolo hore ľadovcom asi o pol hodinu viac. Toto je celá prvá denná etapa Haute Route. Dvojhodinová, pri použití celej lanovky Lognan len jednohodinová.

2. Col du Chardonnet

Stúpanie do sedla sa začína poriadnou strminou a sneh je tvrdý. Bez rozmýšľania spolu s pásmi vyťahujeme haršajzne. Ideme po pravej strane svahu, pretože stred okupujú seraky a vľavo ostáva len úzky pás schodného terénu. Jedna partia napriek tomu ťahá stopu práve tade.

V závere mi akosi nestačí dych a podobné pocity hlási aj Martin. Už prvé stúpanie od lanovky mi dávalo zabrať viac ako som čakal a teraz sa nadmorská výška prejavuje ešte silnejšie. Sklon svahu sa našťastie postupne zmierňuje.

V sedle kontrolujeme zlaňák, ktorý tu na nás čaká presne tak ako píše sprievodca. Zo desať starých aj nových slučiek omotaných okolo pevného skalného špicu, to musí vydržať. Dolu do žľabu visí aj erárny fix z tenkého dynamického lana. Súci nanajvýš ako morálová opora.

Dalo by sa to opatrne a zdĺhavo zísť napešo. Martin radšej vyťahuje lano, bude to rýchlejšie aj bezpečnejšie. Máme len 30-metrové, preto na jednom konci robí oko a dáva do neho karabínu. Zo zlaňáku nám ju vycvakne ochotný Francúz. Aj tak hore nemá čo robiť, kým my nedozlaňujeme.

Ani plná dĺžka nášho lana nestačí na prekonanie celého exponovaného úseku. Chcelo by to dvojnásobok. V strede zapichujem cepín do tvrdého snehu až po hlavu, nohami v mačkách si vykopem dva stabilné stupy a kufrujem lano, ktoré mi zhodili zhora. Na kraji žľabu o kúsok nižšie sú v skale ďalšie istiace body. Tam čaká Martin, traverznúť k nemu musím neistený. Uväzujem si aspoň prusik na ten pochybný fix.

Odovzdávam Martinovi lano, ktorý sa na ňom spúšťa do už relatívne bezpečného terénu. Ja to mám o trochu horšie – musím dať lano napoly, aby som ho potom mohol stiahnuť. Keď už mám všetko nachystané, do „štandu“ prichádza z bočnej vetvy žľabu partia, ktorá išla doteraz neistená. Očividne toho majú plné zuby a chystajú sa pokračovať s pomocou lana.

Mohli by mi odcvaknúť karabínu a zlanil by som aj ja celých 30 metrov, ale už sa mi to nechce kompletne prerábať. Na štande je tlačenica, idem dole. V závere sa ešte trochu vytrápim, zle skufrované lano sa mi motá pod nohy. Nakoniec bez havárie schádzam do bezpečia. So 60-metrovými dvojičkami by prechod cez Col du Chardonnet bola malina.

Kedysi sa kulár na východnej strane lyžoval, no ústup ľadovca z toho urobil záležitosť nevhodnú pre bežného smrteľníka (verím, že Miro Peťo by žľab dal). Z tohto dôvodu sa zmenila aj klasická trasa Haute Route. Sedlo, ktorým sme práve prešli, sa teraz obchádza cez Col du Passon. Touto obchádzkovou trasou, ibaže v protismere, sa dnes budeme vracať do Argentière.

3. Fenêtre de Saleina

Z Col du Chardonnet lyžujeme po okraji Glacier de Saleina na severovýchod, snažiac sa stratiť čo najmenej výšky. Nie že by to bolo dôležité, ale uvedomujem si, že už nie sme vo Francúzsku, ale vo Švajčiarsku.

Po ľavej strane míňame štrbinu Fenêtre du Tour, cez ktorú vedie skratka na Glacier du Tour. Deň je krásny, nemáme dôvod nič urýchľovať. Pod Grande Fourche (3610 m) sa ľadovec začína dvíhať, lepíme pásy. Zatáčame mierne doľava a pred sebou vidíme ďalšie sedlo na našej trase – Fenêtre de Saleina (3261 m).

Uľaví sa mi, keď vidím, že to nie je žiadny dlhý stupák. Nadmorská výška si vyberá čoraz väčšiu daň. Záverečný výšvih vychádzame napešo, lyže v hlbokom natopenom snehu nedržia. Na druhej – severnej – strane má skalná štrbina len pár metrov výšky. Martin ich zlieza naľahko bez materiálu, podávam mu všetky lyže a zliezam za ním. Stojíme na ľadovci Plateau du Trient, v diaľke rozoznávam rovnomennú chatu.

Cabane du Trient je cieľom druhej etapy Haute Route. Odhadujem, že by sme sa k nej turistickým tempom došúchali za dve hodiny. Do aktuálnej pozície nám to trvalo necelých 6 hodín, čiže v dobrom počasí by som sa neobával spojiť prvé dve denné etapy do jednej. Stačí byť ráno v Argentière na prvej lanovke. Navyše, variant cez sedlo Passon by mal byť rýchlejší ako náš.

4. Col Supérieur du Tour

Trasa do ďalšieho sedla vedie južným okrajom trientskeho ľadovca a je to prakticky rovina. Neoplatí sa skúšať prejsť bez pásov. Rovno pred sebou pozorujeme dvojicu stúpajúcu hore prudko lyžovateľným východným svahom Aiguille du Tour (3540 m). Vľavo míňame sedlo Col du Tour (3281 m), cez ktoré by sme tiež vedeli dostať tam kam potrebujeme. Času už nie je nazvyš, držíme sa odporúčaných trás.

V sedle Col Supérieur du Tour (3288 m) sa vraciame na francúzsku pôdu. Najskôr treba zo desať výškových metrov zísť napešo medzi skalami a potom nás čaká najlepší zjazd dňa. Najlepší neznamená dobrý, no svah je orientovaný na západ a začal to schytávať až popoludní. Sneh ešte ako-tak drží aj o štvrtej.

5. Col du Passon

Glacier du Tour v našom smere mierne klesá, vďaka čomu bez použitia ľudskej sily prichádzame až tesne pod Col du Passon (3028 m). Cestou pozorujeme ďalšie perfektné zjazdové lajny nad serakmi na severnej strane Aiguille du Chardonnet. Zrejme vedú z Fenêtre du Tour – štrbiny, ktorú sme z druhej strany míňali pred dvomi hodinami. Nabudúce budeme vedieť…

Klesli sme do 2900 m a zdolanie stratenej stovky výškových v rozlyžovanom ťažkom snehu nám dáva zabrať. Hore pomocou GPS trikrát overujem, či sme naozaj v Col du Passon, pretože nič lyžovateľné na druhej strane nevidíme. Vychádzame na blízky vrcholček, ani odtiaľ nič. S ťažkým srdcom akceptujeme skutočnosť, že strmý žľab bude treba treba zísť na mačkách.

Pri ich obúvaní si obzerám chatu Albert 1er na dolnom konci Glacier du Tour. Mohla by byť dobrým východiskom na túry do okolia, aj v lete. Má akurátnu výsku (2702 m) a dobrú polohu v dosahu pekných cieľov, no zároveň leží mimo hlavných komerčných trás.

Úzky južný žľab má v hornej časti sklon okolo 60 stupňov. Na tvrdom podklade je v ňom zo 30 cm mäkkého firmu. Nie ideálne na zliezanie, ale mohlo by to byť aj horšie. Keď sa sklon zmierni na zhruba 50 stupňov, mením mačky za lyže. Na plynulé oblúky sa v týchto podmienkach nedá ani pomyslieť, striedam skákané otočky s bočným zosuvom. Martin ide až na koniec žľabu pešo a trvá mu to o čosi dlhšie.

Celý zjazd cca 700 výškových metrov na argentiérsky ľadovec je na konci slnečného dňa všetko, len nie príjemná lyžovačka. Poháňa nás vidina úspešného zakončenia dlhej túry pizzou a pivom v Argentière. Na domovskú základňu hlásime, nech nás s večerou určite nečakajú.

Cez ľadovec sa nám darí prejsť bez lepenia pásov. Krátky traverz ponad seraky a sme na zjazdovke. Ešte vyše 1000 výškových k autu v bielej brečke… Netušil som, že lyžovanie dolu kopcom môže tak bolieť. Pri aute sa s Martinom zhodujeme, že nastúpané metre nehovoria o túre všetko. Cítime sa ako by sme ich mali v nohách o tisícku viac. Za jeden deň sme preskúmali maximum, čo sa dalo. Nabudúce pôjdeme na istotu – už viac za lyžovaním ako za turistikou.

Fotogaléria