Mlynická dolina – dych vyrážajúco krásna, so svojím jedinečným terasovitým reliéfom a zurčiacou Mlynicou. Po intenzívnych dažďoch ňou preteká toľko vody, že sa miestami až hlučne „vystatuje“ svojou nevyužitou dynamikou. Počas extrémnych horúčav a sucha na dolniakoch, je moja radosť z prítomnosti v tejto doline o to väčšia.

Kopírujem teda v „opozite“ vodný živel a užívam si predprázdninové ticho doliny. Tá by mohla o kadečom rozprávať, ale diskrétne mlčí, nechávajúc tak priestor pre moje myšlienky. Tie postupne, ako sa blížim k vodopádu Skok, tíchnu a zostáva iba radostný pocit očakávania. Dnes mi totižto bola ponúknutá možnosť, aby som ako prvý „externista“ lezecky opáčila nové cesty v projekte nad Skokom. Mám dojem, že práve absolvujem jeden z najkrajších nástupov na lezenie.

O projekte viem od minulej jesene, kedy boli cesty prvýkrát prelezené. Ak sa mi naskytne možnosť, rada sa svojím laickým podielom zúčastňujem na tvorbe a prácach na podobných projektoch v Tatrách. Na tvorbe tohto som sa však doposiaľ žiadnym spôsobom nepričinila a vidím ho iba v rovine mojich predstáv. Aj to s pomerne nejasnými kontúrami. O to väčšie sú očakávania.

Blížime sa k jednému z najkrajších tatranských vodopádov. Krása Skoku je umocnená zvýšeným prietokom vody. Medzi jeho hlavným a bočným prameňom hľadám očami líniu cesty Protiprúd. Tam niekde totižto začína spodná časť projektu. Tri dĺžky ľahkého trojkového lezenia až hore, na skalný prah, pomedzi padajúcu vodu.

Zážitok z takéhoto lezenia by som si osobne nenechala ujsť, ani keby som bola lezec vo vyšších číslach, v akých som momentálne doma. Toto potešenie mi však zostáva na budúce, pretože táto časť projektu ešte nie je dokončená a dnešný cieľ sa nachádza o poschodie vyššie.

O pár chvíľ sa už nachádzame pri Plese nad Skokom. Odtiaľ už jasne rozoznávam reliéf hangu, ktorý vďaka cestám, ktoré na ňom vznikajú, vystúpil z anonymity. Čo zatiaľ viem je, že dostal pracovný názov Anjelský a už teraz sú na ňom vylezené a odistené tri trojdĺžkové línie.

Na nádhernej, kompaktnej žulovej platni sa vraj usídlili traja anjeli – Rafael, Gabriel a Michael, ako protiváha všetkým tým „rohatým“ objektom okolo. (Pri ich nohách leží ešte padlý anjel Lucifer, o ktorom bude reč neskôr.) Rafael a Gabriel by mali byť viac „do pohody“ a Michael – ako správny bojovník s nástrahami Diabla – by si mal vyžadovať bojovnejšieho ducha. Na otázku, ktorú cestu poleziem ako prvú, odpovedám v prospech naposledy menovaného.

Z chodníka k spodnej časti hangu odbáčam sama, pretože bolo nutné vyjsť hore po lano a materiál, ktorý tam bol odložený. Napriek tomu, že je koniec júna, na tráve sú ešte ostrovčeky snehu a všade naokolo je plno vody.

Nie je až taký problém nájsť cesty. Krásna kompaktná časť steny priťahuje pohľad a vybudzuje lezeckú fantáziu. V skale sa ojedinele zalesknú dokonale osadené borháky. Sú umiestnené v miestach, kde nie je možnosť založenia vlastného istenia. Presne v zhode s filozofiou tvorby takýchto ciest.

Identifikujem Michaela, ktorého som chcela liezť ako prvého. Už zdola vyzerá super, trochu silovo. Spodná dĺžka je však takmer celá zatečená. Tak začínam koketovať s Gabrielom. Zhodnocujem nástup. Je pohodlný, zo širokej police. Celkom ma to poteší, pretože premočené lezky už v úvode lezenia až tak nemusím.

Moja samota netrvá dlho a po chvíli si už cvakám materiál na sedák. K bežným expreskám pribúdajú rôzne veľkosti friendov a vklínence. Naväzujem sa na lano, obúvam lezečky a po prvých dotykoch rúk so žulou ma to vystrelí do stavu, ktorý sa vraj nazýva flow :-)

Gabriel

Pohodový Gabriel ma privíta ťažším krokom krátko po úvodných tempách. Postavená na špičky, expres na borhák síce zapínam, ale vzápätí riešim ťažší krok v hladkej stienke, s „dočahovákom“, na ktorý by som potrebovala pár centimetrov navyše. Spätne to zhodnotím ako jedno z dvoch miest prvej dĺžky, pre ktoré jej ja osobne navrhujem obtiažnosť 6-.

Druhé nasleduje o pár metrov vyššie, v podobe zvláštneho sokolíka, do ktorého som naliezla nesprávnou nohou. Vyriešim to, a potom už ľahko doliezam zvyšok dĺžky k prvému štandu. Dolez spolulezca, výmena materiálu a naliezam do druhej dĺžky. Tou je absolútne pohodové „tai-chi“ za 4+, v nádhernej skale po veľmi pekných skalných formáciách.

Po druhom štande sa obtiažnosť posúva o stupeň vyššie. V miestach, kde je možné založiť vlastné istenie, by ste borhák hľadali zbytočne. Objaví sa presne tam, kde ho z opačného dôvodu lezec potrebuje. Tretia dĺžka je pekná, pohodová päťka, ktorá končí podobne ako predchádzajúce, stopercentným štandom s reťazou.

Rafael

Po chvíli sme už po dvoch zlaňákoch, presne vymeraných na tridsaťmetrové lano, opäť na úrovni prvých štandov. Ťahám druhú dĺžku Rafaela. Je pekná, v obtiažnosti a kráse podobná ako tretia dĺžka Gabriela. Z druhého štandu Rafaela opäť zlaňujeme na úroveň prvých štandov. Tie sú umiestnené tak, že pri zlanení sa dá pomerne jednoducho spustiť alebo prípadne aj opatrne traverznúť z jedného štandu na druhý. Dáva to možnosť liezť kombinácie jednotlivých dĺžok ciest alebo si poradiť aj v prípade, keď je spodná dĺžka Michaela zatečená, ale zvyšných sa lezec nechce vzdať. To bol aj môj prípad.

Michael

Druhá dĺžka Michaela – konečne. Čerešnička na torte môjho lezeckého dňa. Už zo štandu sa mi javí, že ma aj najviac zamestná. V hornej časti vytŕča bruško, ktoré ešte z pohodlia štandu trochu skúmam, ako ho poleziem. Naliezam do dĺžky a prvé metre sú celkom v pohode. Striedajú sa miesta, kde zakladám friendy s tými, ktoré zdobí lesklý borhák. Akosi vždy je na mieste, kde ak by nebol, dosť by mi chýbal.

Postupne obtiažnosť pritvrdzuje. Je to však prenádherné lezenie. Teším sa z každého kroku, z každej vyriešenej sekvencie pohybov. Doliezam na druhý Michaelov štand s radostným Yes! a dĺžke potvrdzujem 6+. Čaká ma ešte posledná tretia dĺžka Michaela. Je kratšia ako predošlé, s jedným „päťkovým“ prekrokom doľava. Ani sa nenazdám a som na vrchu hangu. Je tam štand, ktorý zatiaľ tvorí jeden borhák, prepojený slučkou založenou o odštep.

Pohľad mi pritiahne naľavo sa týčiaci vrchol Satana. Neviem, ako vníma trojicu nových susedov on, ale je dosť možné, že v istom ohľade mu budú slušnou konkurenciou. Pripravíme zlaňák a fičíme dole.

Záverečné zlanenie

Pri prestupovaní na štande som upozornená, že šesťdesiatka lano je pri zlaňovaní druhej dĺžky Michaela LTT a mám byť opatrná. Idem ako druhá. Ako už toľko krát, moja snaha o opatrnosť sa ukáže byť nedostatočnou. Blížim sa k poslednému prestupnému štandu a chýba mi približne meter lana. Nepochopím celkom dobre postup zaistenia pred uvoľnením koncov lán z reverza a nebezpečne padám do slučky, ktorú mi pred chvíľou pre istotu zapol Martin. Atmosféra razom zhustne a ja si uvedomujem, ako málo stačí, aby človek pochybil.

Mrzí ma to. Poslednú dĺžku zlaňujem v tichosti. Sme v závere lezeckého dňa. Pri balení sa ľady medzi nami trochu roztopia a my sa zhodujeme na tom, že som svojou malou nehodou poslúžila ako neplánovaný model menej skúseného lezca. Padne rozhodnutie z dôvodu bezpečnosti prestupovanie na tento štand poistiť pridaním borháku nad ním. Možno to bol od Michaela iba pomyselný „zdvihnutý prst“.

Moje nadšenie z dňa je obrovské. Samozrejme, že sa teším, ako sa mi podarilo cesty vyliezť. Ale môj lezecký výkon v mojej radosti zohráva sekundárnu úlohu. Skôr je to o vnímaní potenciálu novovznikajúceho projektu, o uvedomení si krásy jednotlivých ciest, vedených v prirodzených líniách kompaktnej, nádhernej žuly. O tom, že si uvedomujem a mám radosť z toho, že sa rodia cesty, ktoré rovnako ako potešili mňa, budú spôsobovať podobnú radosť iným.

Anjeli sú prekrásni. Vznikli v prvom rade vďaka „oku“ Martina Murára, ktorý má cit pre objavovanie prirodzených lezeckých línií a dokáže následne venovať veľa času a energie ich realizácii. To, že som mohla cesty ako prvá „onsajtnúť“ si veľmi cením.

Fiktívny dialóg

Kráčajúc dolinou v podvečernom tichu, vediem fiktívny dialóg s tými, ktorých podobné cesty v Tatrách iritujú a rozhodli sa ich nepodporiť. Niektorí z nich sa považujú za tradicionalistických patrónov Tatier, rozhodujúcich o tom, akým smerom sa cesty a samotné lezenie v Tatrách bude vyvíjať. Podľa nich, lezci, ktorí nie sú schopní akceptovať istú (nimi považovanú nutnú) mieru rizika, do Tatier nepatria. Je to ťažká téma, ktorú by som nerada v tejto mojej lezeckej spomienke otvárala. Avšak okrajovo sa mi niektoré súvislosti spomenúť žiada.

Lezcov mne podobných je veľa. Mnohí žijeme tristo a viac kilometrov od nádherných štítov Tatier. Nemáme možnosť si po práci sadnúť na „ebajk“ a cvične si tri krát do týždňa zaliezť v Ostrve. Mnohí nemáme ani možnosť lezenia so spolulezcom, ktorý má väčšie skúsenosti s vysokohorským lezením. Lezenie v Tatrách je pre mnohých z nás sviatok a áno, môžete nás označiť sviatočnými tatranskými lezcami.

Ale to neznamená, že krásu lezenia v Tatrách a Tatier samotných nemôžeme vnímať. To, že ju vnímame iným spôsobom neznamená, že náš spôsob je menej hodnotný. Skúsenosti s veľkými horami naberáme pomalšie a pravdepodobne nikdy nebudeme liezť s vŕtačkou na sedáku a v osmičkovom previse zatĺkať nity. Ale s každým jedným lezením v horách sa posúvame. A časom hádam splníme aj tradičné tatranské kritériá. Cesty, aké vznikajú práve aj v Anjelskom hangu, môžu naše úsilie podporiť a urýchliť našu vysokohorskú lezeckú samostatnosť.

Nie, nepotrebujeme lezecký lunapark, ako niektorí označujú čokoľvek iné, čo by bolo v rozpore s ich predstavou odvážneho tatranského lezenia. Ale takisto nechceme hrdinsky zlaňovať z jedného hrdzavého nitu alebo starej skoby. A najmä sme o tom všetkom ochotní konštruktívne diskutovať.

O niekoľko dní neskôr

Týždeň ubehol rýchlo, ako voda v Mlynici. Počas neho som sa dozvedela o tom, čo všetko sa od môjho zážitku v Anjelskom hangu urobilo. Mám iba deň voľna medzi službami v práci a rozum plánuje cestu na čas, kedy budem mať viac dní voľna. Predpoveď tropických teplôt pre Bratislavu je však pomyselným posledným zrnkom piesku, ktoré preklápa ručičku váh v prospech antiracionálneho lezeckého srdca.

Nastavujem budík na druhú hodinu rannú a o šiestej už stepujem pod tatranskými štítmi, pripravená vyraziť za anjelskými parťákmi. Nielenže je vraj Michael krásne suchý, ale pribudla k nemu aj nová línia. Tá by mala jednak predstavovať ľahší variant druhej dĺžky Michaela a jednak riešiť problém so zlaňákom z druhého štandu, o ktorom som písala vyššie.

Ráno v Mlynickej doline je krásne svieže. Kradnem teda trochu sviežosti ránu, v prospech môjho spánkového deficitu, a viac menej v pohode mám o hodinu a pol anjelov na dosah. Tentokrát však lezenie nebude zadarmo, pretože je predtým potrebné pomôcť s dokončením odistenia tretej dĺžky Rafaela.

S poslednými rezervami požičanej sviežosti vystupujem ešte o poschodie vyššie k vrchným štandom anjelských ciest, aby som vzápätí dostala za úlohu zbehnúť dole pod cesty, pre pajser a metličku. Treba totižto z Rafka uvoľniť a zhodiť dva obrovské lokre. Cestou nahor s náradím sa iba usmejem na skupinu posedávajúcich českých turistov, ktorí nechápajúco zízajú na moju neštandardnú výstroj.

Hore dostávam správu, že je dovŕtané. Pripravím si zlaňák, ozbrojím sa vyfukovačkou a troma oceľovými kefkami a spúšťam sa postupne dole, aby som si prepudrovala nos žulovým prachom. V tretej dĺžke Rafaela sú zatiaľ iba dva borháky, čo spolu s borhákmi pre štand predstavuje čistenie len štyroch dier.

Počas osadzovania borhákov využívam chvíľu voľna, schúlim sa pod skalu na batoh a snažím sa na chvíľu zatvoriť oči. Popri mne prejde vodca s klientkou, schádzajúci zo Satana. Vynorí sa mi spomienka na časy, kedy som si myslela, možno podobne ako tá neznáma žena, že lezecký svet a špeciálne lezenie vo veľkých horách je paralelná realita, o ktorej viem že existuje, ktorú vnímam, ale do ktorej nikdy nebudem patriť. Aké šťastie, že teraz v nej žijem a postupne sa môžem do nej viac a viac ponárať…

Zdola dostávam správu, že Rafael je na kompletku hotový a že mám zbaliť a priniesť dole všetky veci. Dva batohy, vŕtačka, železo, vyfukovačka, kefky, pajser, metla, jedlo plus „iks“ daľších vecí. Podarí sa mi uviesť do praxe aplikovanú Einsteinovu teóriu komprimácie priestoru, výsledkom ktorej je batoh zarážajúci ma do zeme a už absolútne nesviežo, podopierajúc sa pajsrom, kráčam k nohám anjelov. Poznám iba jeden liek na tento stav – liezť!

O chvíľu už stojím v plnej zbroji pod Michaelom. Prvá dĺžka je úplne suchá a láka svojimi mierne previsnutými líniami. Prvý borhák je vo výške niekoľkých metrov, samozrejme v nezaložiteľnom mieste. Naliezam k nemu bez problémov po hrane, leziem ďalej a striedavo siaham po friendoch a expreskách. Na prvú dĺžku Michaela som si musela počkať, ale za trpezlivosť sa odvďačila svojou krásou.

Doliezam na prvý štand, k miestu môjho minulého zlaňákového faux-paux. Asi meter mierne napravo od štandu pribudol borhák. Má slúžiť na bezpečné prepnutie do samotného štandu, pri zlaňovaní so šesťdesiatkou lanom. Doberám spolulezca a očami pátram po novej línii napravo od druhej dĺžky.

Nachádzam medzištand, ktorý je umiestnený zhruba v polovici druhej dĺžky Michaela, v mieste od ktorého táto dĺžka naberá grády. Od neho smerom doprava začína nová línia, pracovne nazvaná „Michalovo krídlo“. Ako som už spomínala, mala by predstavovať ľahší variant vrchnej časti Michaela. Očami skúmam túto novú líniu, hlavne jej najvýraznejšiu časť – kolmú stienku s nevýraznými chytmi a stupmi.

Rýchlo prelezieme skrátenú druhú dĺžku a vyrážam do „krídla“. Po pár metroch som už nalezená v kolmej stienke. Chyty sú ešte panensky zaprášené, ale lezenie je prenádherné. Vzhľadom na to, že to je záverečná dĺžka dňa, vychutnávam si každý jeden pohyb. V strede stienky mi nedá nevysloviť slová „veď to mal byť ľahší variant, či nie…?!“.

Podľa mňa, či už Michael alebo jeho krídlo, zadarmo nebudú. Pod šestku klesne iba tá skrátená časť druhej dĺžky od prvého pôvodného štandu k novému medzištandu. Po vylezení stienky už nasleduje iba krátky boulder-krok cez malý balvan a pekný záverečný dolez k štandu. Tu sa netreba nechať pomýliť borhákom vľavo, z tretej dĺžky Michaela, lebo sa tým nalezie do stienky bez chytov a treba potom odvážne traverznúť doprava do štandu. Hádajte, prečo to píšem :-)

S použitím novo osadeného štandu sú tri zlaňáky v Michaelovi absolútne bezpečné a bez nutnosti improvizácie nad druhým štandom. Tak sme aj tentokrát zlaňovali.

Koniec spolovice pracovného, spolovice lezeckého dňa. V rýchlosti balím veci, lebo ma čaká ešte presun do Bratislavy. Stále mi však zdvíha pohľad k cestám. Sú prekrásne. Je za nimi veľa vynaloženej energie a tvorivého úsilia. Dozvedela som sa, že spolu s Luciferovými líniami k nim pribudne ešte päť jednodĺžkových, tridsať metrových ľahších ciest, v stienke naľavo. V nich budú iba vrchné štandy a celé budú určené na zakladanie vlastných istení.

Na konci prázdnin

Anjelský hang je dokončený. Hotové sú opisy ciest aj fotoschémy a ja mám pocit hraničiaci s istotou, že toto miesto prinesie ľuďom veľa radosti.