Je 4:00, krásne nedeľné ráno po sobotnom daždi, celkom chladno. Slušný človek ešte spí, ale čo už – asi som nemal tomu Adamovi hovoriť, že si chcem len tak na pohodu prejsť trasu Štefánik trailu za jeden deň na bajku.

Typický Adam – hneď naplánoval termín a začal študovať trasu. Dnes ráno už nie je cesty späť. Spať? Veru moc som toho nenaspal a tuším, že ma to dnes možno bude ešte mrzieť. Rýchlo do žalúdka za dve hrsti vločiek a čo najviac čaju, slušne sa obliecť.

Zase trochu meškám, ale chalani len vykladajú bajky na Patrónke, tak to ešte nie je také zlé. Chalani preto, že Adam pribalil ďalšieho člena – zverolekára Rexa. Reku nie je zlé mať sebou zdravotníka a tento typ lapiducha je univerzálnejší – dokáže napr. pri zrážke so zverou zhodnotiť stav všetkých zúčastnených.

Hneď sa cítim istejšie. Aj kvôli tomu, že Rexo nezobral na tento výletík nejakú karbónovú raketu, ale poctivý, minimálne 15-kilový full, čiže niečo ako ja. Je to charakter, hneď mi bol sympatický.

Trasa: dĺžka 106 km, nastúpaných 3900 m, celkový čas 14 h. Na Mapy.cz nájdeš ďalšie podrobnosti: výškový profil aj GPX na stiahnutie.

Nakoniec som sa zmontoval prvý. Som na seba hrdý. Nestáva sa mi to často. Je pravda, že som sa večer (rozumej tesne pred polnocou) poctivo venoval príprave – otvoril som si pivo a začal rozmýšľať, čo také by som si na takúto nedeľnú vychádzku mal so sebou zobrať (proviant spíšem na záver samostatne, keby to niekoho náhodou.).

Okolo 5:30 nám moja najlepšia žena Jarka robí štartovaciu fotku a už ju opúšťame. Bude naším vzdialeným podporným vozom a nakoniec nás príde zachrániť. Veľká motivácia a dobrý pocit.

Špecialistov na horeuvedený trail a hnidopichov si hneď dovoľujem upozorniť – cieľom tejto prechádzky nebolo verne sledovať trasu, ale v prvom rade si poriadne zajazdiť, v zdraví a podľa možnosti s úsmevom prekonať trasu medzi Kamzíkom a Bradlom a v neposlednom rade vzdať hold tomu renesančnému človeku, akým MRŠ nesporne bol.

Hneď za Červeným mostom na Singláč pri ceste, nepôjdeme predsa po asfalte. Pri zavretom Retre spomínam na kávičku (dajak skoro sme to…), no tajne počítam s tým, že na Kamzík po asfalte, aby sme nezačínali moc zhurta. Adam na mňa len začudovane pozrie a hajde vpravo do lesa na náučný chodník. To zas bude deň, keď minimálne jeden člen výpravy miluje výšľapy v štýle čím horší, tým lepšie.

Rexo udatne šľape, kde tu po mne strieľa voľnými kameňmi, po 20 minútach sme hore. Aj tu bufety zavreté, nechávam si zájsť chuť na cigaretku a sám seba prekvapím návrhom, aby sme rovno pokračovali. Skáčeme rovno do Peknej cesty a pokračujeme Päťbojárskym a stále mimo asfaltu na Biely Kríž, pričom sme odolali ísť hore Svätým vrchom, to by už bola trochu blbosť. Na BK malá prestávočka, zase bez kávy, ale prekvapivo nevadí, prvá tyčka (cereálna!), konečne vôňa tabaku a dnes hádam aj prví ľudia.

Ďalší úsek magistrály je pekný, kratšie výšľapy, pár zjazdíkov, nádherné svetlo v lese a pokoj v duši – vypadnúť skoro ráno má fakt niečo do seba. A keď už som v takej pohodičke, do reality ma dostáva pohľad na Rexovo zadné koleso – buď chalan fičí na dobrej trakcii, alebo má defekt.

Jasné, že to druhé je správne. Akurát sme si na zvlhnutých úsekoch parádne blatom kolesá olepili, to je radosti. Žeby som to dnes nebol ja, komu sa bude furt niečo kaziť?

Využívam príležitosť na prednášku o výhodách bezdušákov. Keby chalani vedeli, že ich mám na svojom bajku len vďaka láske a nekompromisnosti mojej ženy, ktorá mi jednoducho kúpila plášte, mlieko a vybavila termín v Ďurovej dielni.

Po tom, ako som s úľavou zisťujem, že moja krásna nová pumpa je po vybraní a otočení červenej veci pod krytkou predsa len vhodná aj na presta ventil, sme sa už tešili na Babu – cieľ prvej etapy. Už z diaľky nás víta burácanie motorov – dnes tam sú slávne preteky do vrchu, hádam nás pustia cez trať.

Slnko začína hriať, ale je stále príjemne a mne sa plní sen o rannej káve. Zatiaľ všetko dokonalé – podľa múdreho časopisu sme tu mali byť za 3 h a to sa podarilo (asi 35 km, cca 1000 výškových nastúpaných) – aj s obliekaním, čúraním, jedením a opravami. Dopĺňame vodu, pivko, hroznovka, pagáč, káva.

Ďalšia etapa do Bukovej by mala mať asi 40 km a trvať 5 h. Adam dokonca cez týždeň volal do nejakého miestneho hostinca s efektným názvom StarBar, či nám dajú najesť v nedeľu. Vraj dajú. Prechádzame na pokyn usporiadateľa cez svedomito uzavretú trať rovno do prudkého lesného výšľapu.

Už sa skoro dostávame do toho pre mňa mýtického maratónskeho tranzu, keď sa nám, napriek varovaniam v tlači a svedomito navolenej trase v Locuse, nepodarí úplne obísť Taricové skaly. Nevadí, zábavka, bajky na plecia a nezabiť sa na šmykľavých skalách. Tak im treba, spd-čkarom ;-)

V nasledujúcom výšľape zisťujeme, že Rexov bike asi neodišiel zo skalnatého terénu bez ujmy – padá mu reťaz a po nahodení vydáva zvuky v hudobnom štýle minimal techno. Nastavovanie prevodovky má u mňa vždy rovnaký postup – najprv ju rozhasím ešte viac, ako bola a potom začnem skúmať, či problémom bola naozaj prevodovka a ktorý šróbik čo spôsobuje.

Chlapci mi naivne verili. Opäť sa potvrdilo, že 90 percent úspechu je tváriť sa, že sa vyznáš, a zvyšných 10 percent je o šťastí. Hádam toto nebude čítať môj zamestnávateľ.

Vyzerá to na ohnutú pätku prehadzovačky. Trochu sme popáčili a pomohlo, žiaľ naozaj len trochu. Minimal techno pokračuje. Po čase to začína byť rutina – idem za Rexom, keď mu padá reťaz, zrevem stop, on zastaví, ja nadvihnem zadné koleso, on si nahodí reťaz a plynulo pokračujeme ďalej v industriálnom rytme.

Pred Bukovou nejaké asfalty, ale už nám to vôbec nevadí, nielen zadky už máme celkom preklepané. Krčma je krásna, uprostred dediny, vedľa požiarnej stanice. Miestni štamgasti zhromaždení pri jednom veľkom stole, jeden z nich spí sediac v aute pod terasou a ostatní sa na ňom zabávajú. Milujem túto atmosféru piatej cenovej (moja Jarka napodiv toto moje nadšenie nezdieľa.).

Výber jedla ľahký – polievka nie je, vlastne nie je nič iné ako akýsi viedenský rezeň a zemiaky. Ako môže byť život jednoduchý. Vyzerá to výborne, kuchár olejom nešetril, aj jednu olivu tam každému z nás hodil. Malé pivko, kofola, kávička, cigaretka, čo človeku viac treba.

Aj s opravami sme po celkových cca 75 km opäť dodržali stanovených 5 h. Teraz s plnými bruchami sa cítime neporaziteľní, aj keď tu sú isté obavy – ostatných asi 35 km a 1100 výškových by vraj malo tiež 5 h trvať, čo sa nám zdá strašne pomaly. Doteraz sme mali jazdnú (!) priemerku okolo 12,5 km/h.

A naozaj, výšľapy striedajú zjazdy, najprv po lúkach, potom po šotoline, alebo asfalte, krajina je iná, nálada stále dobrá. Až po zhruba stý kilometer. Stúpame do nejakého sedla a nie a nie to skončiť, už len 1,5 km do Košarísk a furt stúpame.

Celý deň pohoda a teraz ma chytí kríza? Zožral som síce len dva gély, ale cítim, že som to asi nemal robiť. Alebo som mal dať všetky štyri? Môj všeobjímajúci slniečkársky postoj k tomuto výletu a vesmíru sa mení – v duchu nadávam na široké gumy, málo prevodov, proteínové žrádlo, ktoré ti bezpečne vezme chuť do života, a v neposlednom rade na lenivých cestárov, ktorí z nepochopiteľných príčin nezahĺbili cestu aspoň 500 m nižšie. Posledných pár metrov pokorne zosadám z biku.

Zjazd ma opäť nabije energiou a už sa teším na záverečný výšľap na Bradlo. Vyberáme si najkratšiu a najstrmšiu cestičku, skôr chodník, vyzliekame šušťáky a viac tlačíme, ako jazdíme, no je nám to jedno.

Na nebi temné mraky, zo západu praží nízke slnko a farbí biely travertín Mohyly na oranžovo ako nejaký pristávajúci vesmírny koráb. Len oprieme bajky o zábradlie a tešíme sa bez nejakého pátosu. Ráno som nebol úplne presvedčený o tom, či to dáme a je to tu. Pre štatistikov – posledný úsek mal 33,5 km, 1100 vm, cca 4 h.

Trochu fotíme, prezliekame. Hrdinom výletu sa stáva Adam – vyťahuje konzervu s tuniakom v zelenine a žemľu. Sedíme na travertínových schodoch, spokojne žujeme, čumíme do slnka a čakáme na Jarku, ktorá nás odvezie do reality.

Proviant

• Batoh Amplifi Track, papierovo asi 8 l, v skutočnosti aj menej, lebo je plochý, ale zato má chránič chrbta.
• Pitie – 3l camelbag (čapol som len 2l s ionťákom, dá sa cestou dopĺňať), 0,7l fľaša na biku, tú som si nechával ako železnú rezervu, nestihol som z nej upiť a keďže som tam mal tiež ionťák, neskôr som už nemal ani chuť.
• Pumpa, sada na opravu bezdušákov, rýchlospojka na reťaz, náhradné brzdové platničky, duša, multitool, pár sk-pások, nožík, silné LED-svetlo, powerbanka, telefón.
• 4x gél (long distance), 2x proteinová tyč, 3x cereálna tyč, 2x želatínová tyč, tabak, papieriky, zapaľovač.
• Dres s dlhým rukávom, spodné gate s plienkou, vrchné ¾ trailové gate, prilba, čelenka, bufka, dlhoprsté rukavice, merino ponožky, topánky ION Raid (ukázalo sa, že na dlhé trate úplne ideálne). Tenká vesta, tenká bunda do dažďa, rezervná bufka, suchý dres, dve čelenky pod prilbu na výmenu, návleky na kolená.
• Čo chýbalo? Jednoznačne oškvarky, ešte jedna konzerva tuniaka a čistá voda bez tých iontových sračiek (s prepáčením samozrejme).

Fotogaléria