„Táto ihla je monument z kameňa, darovaný ľudstvu zemou a časom, výnimočná socha v oblakoch. Táto ihla je otázkou, lezenie na ňu odpoveďou,“ napísal o Aiguille Dibona slávny francúzsky alpinista Gaston Rébuffat. Súhlasím s Gastonom, my sme si túto otázku zodpovedali v máji 2022 a tu je popis nášho výletu.

Nápad stráviť dovolenku v pohorí Écrins prišiel už počas zimy. Do klubového emailu sme dostali návrh jedného z členov zorganizovať skialpový prechod tohto pohoria vo veľkonočnom období. Síce to znelo lákavo, ale po zhodnotení našej biednej skialpovej kondície v tom roku sme si povedali, že nebudeme pokúšať šťastie, ale pôjdeme sa tam pozrieť počas májovej dvojtýždňovej dovolenky.

Ivetka strávila svoj Erazmus pobyt v Grenobli, takže mala akú-takú predstavu, čo za krásy nás tam čakajú. Ja som vo vyšších Alpách nikdy nebol, takže som ani nevedel kde začať plánovať. Preto sme na cestu vyrazili bez konkrétneho plánu.

Tip od miestneho horala

Prvou zastávkou je mestečko Le Bourg-d’Oisans, cca 1250 km a 14 hodín jazdy z Bratislavy. Toto miesto môže niečo hovoriť najmä fanúšikom cestnej cyklistiky, ale o tom trochu neskôr. Po usadení nášho pojazdného pelechu sa ideme trochu zorientovať a pozisťovať, čo sa tu vlastne dá robiť, resp. kam ísť liezť, keďže cyklistické ciele sú viditeľné voľným okom všade navôkol.

V miestnom obchode s outdoorovými potrebami nám lokálny horal dáva rôzne tipy na viacdĺžky a športové oblasti v okolí. Ako posledné z neho vylezie: „…no a ešte tu je Aiguille Dibona, to je najkrajšie lezenie!“

Túto ikonickú skalnú ihlu mám už dávnejšie v hlave niekde v priečinku „možno raz“, spoločne s inými legendami ako nórsky Stetind alebo baskický Picu Uriellu. Prekvapene sa teda pýtame, či sú už vhodné podmienky na takúto túru, predsa len je ešte len 10. máj. Ubezpečuje nás, že hoci obvykle o tomto čase sa tu ešte zvykne skialpovať, tohto roku je výnimočne málo snehu a malo by byť hore sucho. V hlave sa teda začína rodiť plán. Každopádne z obchodu odchádzame aj s knižným sprievodcom na športovky Briançon Climbs, jeden nikdy nevie.

Žulový raj Ailefroide

Predpoveď počasia je viac ako priaznivá, nasledujúci týždeň len slnko, sucho a bezvetrie. Máme teda čas sa aj trochu rozliezť na žule. Ako najlepšie miesto v okolí sa ponúka údolie Ailefroide, vzdialené cca dve hodiny jazdy, neďaleko mesta Briançon.

Tento žulový raj si zaslúži dlhšiu návštevu a samostatný článok. V krátkosti: do 500 metrov dlhé, rôznorodo odistené cesty v žulových platniach, prístupné peši z obrovského kempu na zelenej lúke. Toto je doplnené množstvom športoviek, bouldrov a nástupov na seriózne alpské túry (napr. na najjužnejšiu 4-tisícovku Barre des Écrins). My si počas dvoch dní dávame dve nádherné dlhé cesty a pár športoviek.

Prekvapenia cestou hore

Výstup na Aiguille Dibona sa začína samozrejme už v doline. Vraciame sa autom späť takmer do Le Bourg-d’Oisans, ale pred mestom odbočujeme na úzku cestu vinúcu sa údolím rieky Le Vénéon. Auto sa väčšinou necháva v osade Les Étages, odkiaľ je to na chatu ležiacu priamo pod stenou približne 5 km / 1100 výškových metrov.

My máme asi priveľa šťastia s počasím, pretože cestu momentálne opravujú, takže musíme auto nechať o 10 km nižšie a rozohriať svaly šliapaním. Nič to, prvý deň je na pláne len príchod na chatu Soreiller. Chodník na chatu po odbočení z cesty hneď začína prudko stúpať a zanedlho prichádzame k miestu, kde v sezóne zrejme zvykne stáť drevený most. My vidíme len drevené trámy ledabolo porozhadzované pri brehu divého potoka. Takže si rozohrievame aj hornú polovicu tela postavením schodnej lávky.

Trochu iný winterraum

Chata je v tomto období ešte bez obsluhy, avšak ponúka otvorenú zimnú časť. Nie je to obyčajný rakúsky winterraum. Tu nás víta priestranná jedáleň a samostatná spálňa pre asi 20 ľudí s kopou čistých diek, takže ani tie spacáky sme sem nemuseli teperiť. Deň končíme prechádzkou pod nástup do steny, ktorý je asi 50 m vyššie od chaty, úplný luxus. K večeru na chatu prichádza ešte španielsky pár, našťastie majú v pláne ísť inú cestu.

Najpopulárnejšia cesta je bez pochyby práve nami vybraná Visite Obligatoire v južnej stene. Rôzne zdroje sa mierne líšia stupňom obťažnosti, podľa mňa jej sedí 6a+ až 6b, určite si však treba byť istý v tomto stupni, pretože hoci je cesta vynitovaná, určite nie tak, aby tam človek prekonával svoje limity, alebo sa nebodaj spoľahol na háknutie ťažšieho miesta.

Tvrdý štart v stene

Slnko sa do steny opiera už ráno pred ôsmou a nám stačí na lezenie tenší sveter. Lezie sa bez okolkov hneď od začiatku. Niektoré zdroje uvádzajú, že ak prelezieš prvú dĺžku, máš po problémoch. S týmto v mysli som po tej prvej veselo naliezol do druhej dĺžky, ale tá mi prišla ťažšia. A tá tretia tiež.

Skrátka, prvých päť dĺžok je papierovo najťažších a celkom vyrovnaných. Vedú nádhernou oranžovou žulovou platňou po relatívne dobrých chytoch a stupoch. Vo štvrtej dĺžke čaká prvo- ale aj druholezca spestrenie v podobe veľmi vzdušného, no ľahkého traverzu. Odporúčam foťák, lebo je to naozaj fotogenické miesto, v našom prípade fotka nevyšla.

Ďalšie tri dĺžky sú o niečo ľahšie. Zatiaľ som nič nezaložil, ale pár vecičiek som si samozrejme vzal. Užívame si nádherný slnečný deň, sami v oceáne žuly, Španieli zmizli niekde za rohom v inej ceste, sem tam sa objavujú.

Vytrvalostný záver

Ôsma dĺžka je krátka, spojovacia a privádza nás pod previsnutý úsek. Deviata a desiata dĺžka sa lezú po veľkých všakovako tvarovaných chytoch, uchách a lupeňoch, mierne do previsu a za roh a privádzajú nás pod headwall.

Dve posledné dĺžky, už sa celkom zadýchavam, keďže už sme vo výške nad 3000 m. Konečne prichádzam do miesta, kde už nemám kam vyššie liezť. Vrchol je v podstate ostrý hrebienok. Doberám Ivetku a spoločne sa kocháme, dopĺňame tekutiny a niečo pojeme. Z vrcholu je vidieť široko-ďaleko, ponúkajú sa nám výhľady na okolité steny a hory oproti cez dolinu.

Nekonečný zostup

Zostupuje sa na sever, v podstate normálkou. Mali by to byť najprv dva zlaňáky po šikmej rampe až do mierneho terénu, nenachádzam však druhý štand a tak zlaňujem plnú dĺžku spojených 60 m lán až do dvojkového terénu.

Z neho zliezame na snehové pole, ktoré sa tu stále drží, na tento účel sme si do batohu pre istotu vzali retiazkové mačky. Sneh je však už natopený, takže sa prepadávame miestami až po intímne partie. V takomto teréne sa brodením približne za 2 hodiny prepracujeme naspäť ku chate.

Celá cesta aj so zostupom k chate nám trvala okolo 8 hodín. Zhodnocujeme, že svetla je ešte dosť a tak začíname nekonečný zostup k autu. Absolútne zničení prichádzame k autu, ktoré je našťastie aj naším ubytovaním a upadáme do zaslúženého spánku.

Šťastná súhra okolností

Zvyšok dovolenky trávime oddychom a bicyklovaním, keďže zisťujeme, že sa vlastne nachádzame v centre diania – už o pár dní mestečko zaplní cca 4000 Holanďanov na výročnom cyklopodujatí a o pár týždňov sa po miestnych serpentínach budú premávať namakaní pretekári Le Tour de France.

V nasledujúcich dňoch teda postupne zdolávame klasiky ako  L’Alpe-d’Huez, Col du Granon a Col du Galibier, ale aj menej známy, ale jednoznačne najkrajší okruh cez horské osady Villard-Notre-Dame a Villard-Raymond. So zničenou telesnou schránkou, ale blahom v srdciach fičíme spokojní domov.

Ako napovedá názov, cesta Visite Obligatoire je naozaj povinnou návštevou pre všetkých, ktorí si radi zalezú relatívne bezpečnú cestu v úžasnej skale a ohromujúcom prostredí. Bola vyvrcholením môjho lezeckého pôsobenia, využil som priehrštie doposiaľ nadobudnutých skúseností: platne z Raxu, odlezy z Kaľamárky, previsy z Kalymnosu aj špáry zo Sardínie (paradoxne, v žulových Tatrách mám nalezené žalostne málo). Dúfam, že sa mi ešte niekedy pošťastí podobná súhra spontánneho výletu, perfektného počasia a zaslúžene ikonickej cesty.

Praktické tipy

• Obdobie: Po suchšej zime sa na Aiguille Dibona dá liezť už od mája do konca leta. Chata Soreiller poskytuje zázemie celoročne. Stena vďaka orientácii schne po daždi veľmi rýchlo a v ceste nie sú výrazné komíny, ktoré by potrebovali dlhší čas na preschnutie.
• Náročnosť: Cesta Visite Obligatoire je odistená nitmi, štandy sú minimálne na dvoch bodoch. Určite to však nie je plaisir, do niektorých dĺžok odporúčam stredné friendy pre pokoj duše. Takisto sa môžu zísť na zostupovej rampe, ak sa niekto chce istiť.
• Tipy na ďalšie ciele: Celé okolie chaty Soreiller je obklopené žulovými stenami a človek tu môže stráviť kľudne týždeň lezením v nádhernom prostredí. Údolie Ailfroide je dostupné autom, lezenie je tam vhodné aj pre začiatočníkov a rodinky s deťmi. Okolie mesta Briançon ponúka nepreberné množstvo športových lezeckých oblastí.
• Ubytovanie: Na konci údolia pod nástupom na chatu je veľký kemp. Krásny kemp je aj v meste Le Bourg-d’Oisans. Spomínaný kemp v Ailefroide musím bezpodmienečne ešte niekedy navštíviť, už len kvôli prostrediu. Pozor, v čase našej návštevy v prvej polovici mája ešte nebol otvorený, otvára sa väčšinou koncom mája. Kopu nocí sme strávili aj spaním v aute len tak na voľno, absolútne bez problémov, aspoň teda takto mimo hlavnej sezóny.
• Sprievodca: Topo a popis k ceste sa dá nájsť na rôznych stránkach jednoduchým gúglením. K údoliu Ailefroide odporúčam appku alebo knižku Rockfax a na okolie Briançonu knižku Briançon Climbs, v angličtine a francúzštine.

Fotogaléria