Po pauze v roku 2021 vynútenej covidom nás tento rok od tradičného výletu za talianskym snehom nemohlo nič odradiť. Osvedčený plán bežky + skialp, overená dvojchlapová zostava s Martinom a obvyklý februárový termín. Ideme, aj keby traktory padali. Tesne pred odchodom nakoniec nepadali traktory, ale ruské rakety na ukrajinské pôrodnice. Správy o vojnovom ťažení fašistov z Moskvy výrazne narušili psychickú pohodu mančaftu.
Vzhľadom na horšie snehové podmienky v Dolomitoch sme zvolili lokalitu odlišného charakteru ako po minulé roky. Údolie Ahrntal (Valle Aurina) je najsevernejším kútom Talianska. Asi 30 kilometrov dlhá dolina stúpa od známeho lyžiarskeho mestečka Bruneck (Brunico) a končí sa pod ľadovcami na južnej strane Zillertálskych Álp. Tunajšie hory vyzerajú úplne inak ako Dolomity – sú to typické tirolské Alpy. A na rozdiel od okolia Cortiny sa tu hovorí takmer výlučne po nemecky.
Rôzne menej aj viac predvídateľné okolnosti – menšie poruchy mojej telesnej schránky a počasie – spôsobili, že hajlajtom tohtoročného výletu sa stala lyžiarska túra na málo známy Rauchkofel (Monte Fumo, 3251 m). Navyše nedokončená. Trasu sme vybrali kvôli južnej orientácii, pretože v údolí počas nášho pobytu poriadne mrzlo. Slnko tvrdým snehom len prospeje. A veľkú príťažlivosť mala aj možnosť obúvať lyže rovno pred dverami apartmánu v osade Prettau (Predoi, 1475 m).
Trasa: Dĺžka 15 km, nastúpaných 1457 m, celkový čas 6 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.
Vzhľadom na luxusný štart takmer z postele a nechuť mrznúť v tieni sa ráno veľmi neponáhľame. Naplánovaná trojtisícovka síce budí rešpekt, ale štartovaciu výšku máme veľmi slušnú – takmer 1500 m. Niečo po ôsmej začíname šliapať hore strmým svahom nad osadou. Na primrznutom snehu to nie je príjemné, môj nedoliečený členok protestuje už v prvom traverze.
Vykúpenie prichádza v podobe zvážnice s vychodenou stopou. Stúpa veľmi mierne, ale nesnažíme sa o skratky – v priľahlých lesoch je pod stromami málo snehu. Po kilometri prichádza očakávaná odbočka do strmšieho prieseku v lese. Zo dvesto výškových a vraciame sa na starú známu zvážnicu, ktorá je v lete cyklotrasou.
Pri šliapaní obdivujeme uprataný les. Aj tenkú haluzinu niekto po ťažbe dôsledne vyzbieral a naukladal na úhľadné kopy vedľa cesty, pripravené na odvoz. Neviem, či z toho robia pelety alebo tým rovno kúria, každopádne tunajší horali zužitkujú každý dar lesa. Obrovský kontrast s bezohľadne rozrytými lesmi na Slovensku, kde sa po rúbaní necháva zhniť všetko s priemerom pod 20 centimetrov.
Pásmo lesa sa tu končí približne v 1850 metroch. Odtiaľ ideme po prvotriednom prachovom snehu, ktorý napadol pred pár dňami a vďaka mrazom sa pre nás zachoval. Vchádzame do veľkého kotla, v ktorom sa v lete zrejme pasú kravy či ovce. Stopy lyžiarov tu nejaké sú, dokonca aj čerstvé, ale nevidno živej duše.
Nad najbližšími vrcholmi, ktoré majú okolo 2200 m, sa črtajú ďalšie, už trojtisícové. Zatiaľ nevieme naisto, ktorý z nich je Rauchkofel. Konzultácia s mapou radí držať sa čerstvej stopy. Vedie nás cez hang, za ktorým nasleduje ďalšia mierne naklonená planina. Konečne vidíme našich predšliapačov na svahu pod Rauchkofelom. Zmiešaná dvojka, o vrchol sa nepokúsili, práve začínajú lyžovať nadol.
Kúsok nad ich stanovištom sa zastavujeme aj my a kopeme lavínovú sondu. Kompresný test nedáva jednoznačnú odpoveď. Výsledok zhruba zodpovedá trojke, je tu veľa nafúkaného snehu v relatívne stabilných vrstvách. Vyššie, v širokom centrálnom žľabe pod vrcholom, to asi bude horšie. Preto volíme bezpečnejší variant výstupu cez bočný hrebeň. Približne v trase letnej výstupovky naznačenej v mape. Dúfame, že po hrebeni dôjdeme na vrchol.
Už si to hádam zapamätáme – neprešliapaný hrebeň pokrytý nenosným snehom nebýva ľahšou cestou na vrchol.
Tento predpoklad sa ukázal byť príliš optimistický. S mačkami na nohách a lyžami na chrbtoch stúpame priamo nahor. Je to len asi 150 výškových metrov, ktoré nás však dokážu totálne odrovnať. Raz musíme obchádzať betónovo tvrdé platne, potom sa prepadávame v snehu s nulovou nosnosťou. Stojíme na zasneženom hrebeni, pozeráme sa na príliš vzdialený vrcholový kríž a je to jasné aj bez slov. Dať zvyšných dvestopätdesiat výškových je za týchto podmienok nereálne.
Podobne sme vlani dopadli na Končistej. Už si to hádam zapamätáme – neprešliapaný skalnatý hrebeň pokrytý nenosným snehom nebýva ľahšou cestou na vrchol. Ak sa bojíš lavín v centrálnom žľabe, tak si počkaj na ozajstné jarné podmienky. Keď už bude hrebeň bez snehu a hlavný svah stabilný.
Namiesto ľútosti za výhľadom do Rakúska z hraničného vrcholu sa snažím sústrediť na zjazd. Prvé metre z hrebeňa v bezodnom prachu sú príliš strmé na uvoľnené lyžovanie. Sklon odhadujem na 45 stupňov. Potom to už môžeme rozbaliť, no treba si dávať pozor na premenlivú kvalitu snehu.
Po prvom lyžiarskom úseku dlhšiu chvíľu meditujeme na vyhriatom kameni. Dopĺňame energiu a obdivujeme okolie. Nasledujúci zjazd vedie už po menej strmých svahoch, stále prvotriedny sneh. Chcelo by to ďalší výšľap. Nie sú naň sily. Aj zajtra je deň. Takže po dlhej zvážnici späť do doliny.
Po hodinke siesty v apartmáne sa Martin začína ošívať, že by ešte šiel na bežky. Asi dva kilometre nad nami leží posledná osada doliny – Kasern, a pri nej by mali byť trate. OK, idem s tebou, možno si sadnem na kávu a budem len tak pozorovať život. No nedá mi to a beriem bežky tiež. Areál je perfektný, bez reptania si tam odkrútim desať kilometrov. Martin dvakrát toľko. Končíme presne v momente, keď slnko zachádza za kopce a dolina sa halí do mrazivého tieňa.
