Po dlhej zimnej absencii od lezenia som sa už nevedela dočkať mojich milovaných Tatier. Začiatkom jari nám počasie nejako neprialo, tak sme termín posúvali. Keď sa konečne zdalo, že sa počasie umúdri, parťáčke Janke sa moc nechcelo – vraj ešte nie je ani rozchodená ani rozlezená, lebo zimu sme vďaka môjmu úrazu poriadne odflákli. Nezostávalo mi nič iné než ukecať manžela, aby tentokrát šiel so mnou on.
Výber cesty som ponechala na horského vodcu Janka, veď on dobre vie, čo sa mi páči a čo mám rada, tak nám vybral Baranie rohy a Šádeka. Aby sme nemuseli skoro ráno vstávať (bo on miluje svoje pohodlie) tak ešte v pondelok poobede sadáme do auta a naberáme smer Smokovce. Keď sme tam dorazili, bolo už skoro päť hodín.
Čelovky som zabudla zbaliť, tak padlo rýchle rozhodnutie, že pre istotu sa na Hrebienok dáme vyviezť pozemnou lanovkou. Naposledy, keď sme s Jankom a Jankou šliapali na Terynku za Cestou k slnku, tak sme kvôli môjmu nadmernému a ťažkému batohu dorazili na chatu až po zotmení. Ale to je iný príbeh, preto tá moja opatrnosť. Teraz mám o čosi ľahší batoh aj lepšiu kondičku ale istota je istota.
O 17:10 opúšťame Hrebienok. Nahodili sme rýchle tempo s tým, že na Zamke sa pivečkom osviežime, ale keď sme k nej došli tak Dodko i ja sme na seba pozreli a veľmi rýchlo sa dohodli, že také fajn tempo by bolo škoda narušiť a smäd nás tiež ešte netrápil. Ani sme sa nenazdali a za necelé dve hodiny, presne o 19:00 h, sme už boli na chate Dr. Téryho. Tam už veru to pivečko dobre padlo… Večer rýchlo ubehol.
Napriek tomu, že nám stačilo vstávať o siedmej, ja som sa už od piatej v posteli prehadzovala od nedočkavosti. Tak som si dala rannú prechádzku okolo chaty a pokochala sa v prvých slnečných lúčoch, ktoré šteklili okolité štíty. Osadenstvo chaty sa postupne zobudilo, nasledovali raňajky.
Čosi pred ôsmou dofičal za nami Janko. Po krátkom zvítaní balíme matroš a hajde na Baranie rohy. Spišské plesá míňame z pravej strany, smerujeme ako keby do Baranieho sedla. V mieste, kde sa tráva mení na suť, pokračujeme ledva poznateľným chodníčkom pod stenu. Nástup od chaty trval cca hodinku.
Pôvodne sme si mysleli, že v stene budeme sami. Nakoniec sa nás tam zbehlo skoro celé večerné osadenstvo chaty. Našťastie každé družstvo malo namierené do inej cesty, chalani od Liptova si vyliezli Troch kamarátov, ďalší dvaja tuším liezli Indiánske leto (keď sme sa ich pýtali čo lezú sami nevedeli názov), my sme zamierili do Šádekovej cesty (IV UIAA; J. Šádek, J. Renerová; 25. 7. 1949).
Ešte pred stenou sa naväzujeme na lano. Začíname cez krátke snehové pole potom ľahkým terénom doľava až pod charakteristický kút. Tu už lezečky z vaku vyťahujeme a obúvame. Na dnešnej lezeckej túre je našim vodcom kamarát Janko, znalý miestnych pomerov, všetky lanové dĺžky ťahá on. Dodo dostáva úlohu ističa a ja ako vždy dostávam rolu hlavného dokumentaristu a popri tom kufrovača a podávača lana.
Druhá lanová dĺžka vedie krásnym širokým kútom v hladkých stenách v obtiažnosti III+. Zhruba v polovici lanovej dĺžky sa presúvame do krásnej platne za IV- a pokračujeme jej ľavým okrajom priamo hore do nasledujúceho štandu. Žula je pevná, krásne suchučká a ani o chyty nie je núdza. Vytiahnem mobil a fotím, vychutnávam si tú atmošku a snažím sa ju zachytiť.
Už pri nástupe do cesty ma úplne očarila vedľajšia cesta Indiánske leto, no bočný pohľad na ňu ma úplne dostal. Doteraz som Baranie rohy nepovažovala za veľmi atraktívne miesto, skôr za ľahko prístupný štít, na ktorom už skoro každá zdatná VHT-čkárska noha stála… No môj názor sa veľmi rýchlo zmenil a dozaista sa sem ešte musím vrátiť a vyliezť si túto pomerne novú a krásnu cestu.
V tretej lanovej dĺžke nás čaká opäť kútikové lezenie. Po dvadsiatich metroch v ceste nachádzame tabletky Paralenu. Nechali sme ich tam, možno sa niekomu po ťažkej noci na chate zídu – veď sezóna sa len začína ;-)
V kútiku už žula nebola až taká pevná a vpravo nad ňou nás čakala pohodlná, ale suťová plošinka. Kvôli nebezpečenstvu, že by sa lanom čosi uvoľnilo a mohlo by nás ohroziť, sa Janko rozhodol pre predelenie lanovej dĺžky. Takto vznikla naša krátka tretia lanová dĺžka, ktorú sme nazvali vzhľadom k okolnostiam paralenová.
Pomocou priateľov, ktorých sme celú cestu využívali (friendov, smyčiek, expresiek a šróbovacích karabín; po mojom v preklade priateľov, šránkov a céčok) sme vytvorili „dočasný“ tretí štand. Z neho pokračujeme ďalej (našou) štvrtou lanovou dĺžkou. Pôvodný štand vynecháme a vychutnávame si pohodové lezenie platničkami na zhruba 55-metrovom úseku.
Boli to ozaj krásne platne a pohodové lezenie. „Evka, toto je miesto, pre ktoré si sa narodila,“ povedal Janko a veru mal pravdu. Veľmi sa mi ten úsek páčil, nevedela som či sa mám kochať vo fascinujúcom pohľade do hlbín a vychutnávať tú vzdušnosť platne alebo liezť ďalej. Každý jeden krok som si nesmierne užívala. Keď som doliezla k Jankovi (viď úvodné foto), usmievam sa od radosti ako zmyslov zbavená, adrenalín už vo veľkom prúdi v mojich žilách.
Piata lanová dĺžka podľa pôvodných autorov cesty pokračuje ďalej mierne doprava cez štyri ďalšie police pod široký komínik. Tento úsek je veľmi ľahký, lezecká obtiažnosť II a I. Bol to jediný úsek, ktorý by kazil môj dojem z celého lezenia. Keďže Janko ma už dobre pozná, urobil mi radosť a pridal k ceste ako tomu ja hovorím „pridanú hodnotu“ – pokračovali sme mierne doľava výrazným kútom s miernym previštekom.
Tomuto úseku by som prisúdila IV, možno IV+. Sem–tam som mala dojem, že mi chýbajú nejaké tie chyty. Ale nič ťažké, čo by sa nedalo zvládnuť, bol to ozaj krásny kút ktorý by bola škoda vynechať. Byť autorkou cesty, tak ju určite tadiaľ ťahám. No na to by ešte museli moje lezecké schopnosti hodne dozrieť. Snáď raz v budúcom živote.
Šiesta lanová dĺžka nás viedla cez luxusnú platňu, ktorá sa pohľadom videla byť až nekonečná. Janko ju kúsok traverzol doľava do jej stredu a odtiaľ pozdĺž trhliny ťahal lano hore, ja osobne som sa snažila trhlinu ignorovať a bez jej pomoci preliezť krásnu velikánsku platňu. V jej hornej tretine založil Janko ďalší štand.
Čakala nás posledná lanová dĺžka a počasie sa nebezpečne začalo zhoršovať. Od Ľadových štítov k nám tiahli nie veľmi vábivé oblaky, tak sme nasadili kúsok rýchlejšie tempo a šup šup na vrchol, kde namiesto výhľadov čakala len hmla. Dlho sme sa nezdržali a fičali sme dole do doliny. Zastavili sme sa až pri Spišskom plese blízko chaty. Tu skladáme výstroj, trochu si vydýchneme a osviežime sa.
V celej tejto ceste zabudnite na nejaké vŕtané a lepené štandy. Nájdete tu len staré skoby, ktoré si „priateľmi, šránkami a céčkami“ doistíte, a vlastne celú cestu sú vašimi záchrancami, zakladáte ich a vyberáte. Tak si ich v žiadnom prípade doma nezabudnite.
Moje záverečné hodnotenie cesty: Celé lezenie nemalo žiadnu chybičku krásy. Veľmi dobrá cesta na začiatok sezóny, nič ťažké ale ani nudné. Bolo to perfektné lezeníčko a ten kút bola super pridaná hodnota – odporúčam ju aj vám :)