Vymyslieť destináciu na jarnú skialpovú túru dá zabrať viac ako v strede zimy. Najmä ak sa ti nechce dlhé kilometre behať po blate s lyžami na chrbte.
Na víkend hlásia trochu veterno, ale inak super počasie. V Rakúsku ešte viac slnka ako v Tatrách. Po dvoch náročných týždňoch strávených na cestách medzi Tatrami, švajčiarskymi Alpami a bratislavskou kanceláriou sa mi hlási začínajúca choroba. Za jeden krásny deň v horách som ochotný zniesť, že jej priebeh bude o trochu horší ako zvyčajne.
S Robom a Braňom sa od štvrtka dohadujeme o cieli. Nižšie kopce vzdialené do 200 kilometrov už veľmi nepripadajú do úvahy. Vysoké Tatry sú na otočku ďaleko. Z januárového výjazdu na Kerschkern v Nízkych Taurách si pamätám, že tie tri aj niečo hodiny jazdy z Bratislavy sa ešte dali zniesť. Sú tam kopce vysoko nad 2000 metrov a pod jeden z nich sa dá autom vyviezť až do takmer 1700 m. Písal o ňom aj Filip v nedávnom článku o kopcoch za druhými rakúskymi humnami.
Vizualizácia trasy. Podľa originálnych dát z aplikácie Locus sme za 4:21 h prešli 8,84 km a nastúpali 943 m. Trasa na mape a GPX na stiahnutie.
Dávam teda do pľacu Grosser Bösenstein (2448 m) a chalani po istom váhaní (je to predsa len trochu ďaleko) súhlasia. Tentoraz nemáme žiadne veľké športové ambície, takže vyhovuje aj dĺžka túry do 10 kilometrov a menej ako tisíc metrov stúpania.
S Braňom konštatujeme, že zabudnúť sa nám už podarilo všeličo, napríklad pásy alebo palice, ale ruksak ešte nie.
V sobotu pred siedmou ráno sedíme v aute a vezieme sa po rakúskej diaľnici. Opúšťame ju pri meste Trieben a cez rekreačnú dedinku Hohentauern sa dostávame k začiatku horskej cesty ku chate Edelrautehütte. Do automatu hádžem mýtne (6 €) a o pol desiatej prichádzame na pomerne veľké parkovisko. Kebyže nieto arogantne zaparkovaného kemperu, ktorý zaberá zo štyri miesta, nemuseli by sme zakladať nový rad áut v strede.
Prichádza fór dňa. Robo až teraz zisťuje, že si doma zabudol ruksak. Má takmer všetky veci – v taške, z ktorej sa ich chystal preložiť do batohu. No toho nieto. S Braňom konštatujeme, že zabudnúť sa nám už podarilo všeličo, napríklad pásy alebo palice, ale ruksak ešte nie. Keď sa prestaneme smiať, delíme si Robove veci do vlastných batohov.
Prkotinami sa nenecháme vyviesť z miery. Trochu viac nás rušia húfy lyžiarov, ktorí sa už pred desiatou vracajú zhora! Je nám jasné, že poobede to bude v roztopenom snehu trápenie a zvýši sa aj lavínové riziko, ale že by to bolo až také zlé? No nič, miestni fajnšmekri si môžu vyberať ideálny čas, my žiaľ nie. Napokon nie sme úplne sami, kto až teraz vyráža.
Túra sa začína na plytkých pláňach porastených riedkym lesom. Sme v tieni a sneh je ešte tvrdý. Prechádzame okolo chaty, ktorá síce v zime býva otvorená, no práve teraz má medzisezónnu prestávku. Nad chatou vidíme žľab Rote Rinne a v ňom našu budúcu zjazdovú líniu (v danej chvíli ešte nevieme, na čo sa pozeráme).
Trasa vedie okolo zamrznutého plesa Grosser Scheibelsee, až za ním začína vážnejšie stúpať. Z ľavej strany obchádzeme hrebeň vybiehajúci z vrcholu Grosser Bösensteinu smerom na juhovýchod, ktorým vedie letná turistická značka. Ešte jeden hang a otvára sa nám pohľad na impozantný kotol medzi Kleiner (2395 m) a Grosser (2448 m) Bösensteinom.
Robo navrhuje vyšliapnuť si najskôr na Menší, spustiť sa dole, a potom vyjsť na Väčší. Zjazdová línia z Kleiner Bösensteinu vyzerá lákavo, bez váhania súhlasíme. Teoreticky je možné, že z vyššieho vrcholu nájdeme zaujímavejšiu zjazdovú líniu smerom ku chate než to, čo vidíme v kotli pred sebou.
Ako stúpame vyššie, otvárajú sa čoraz krajšie výhľady na okolité kopce v Nízkych Taurách. No to, čo uvidím z vrcholu smerom na horou doteraz zakrytý západ, mi skoro vyrazí dych. Neskutočná alpská panoráma od Totes Gebirge cez Dachstein až po Dolomity.
Keďže na vrchole celkom slušne fučí, rozhodujeme sa odložiť občerstvovacie posedenie. Napešo prechádzame po vyfúkanom hrebeni zo sto metrov smerom na sever, kde tušíme ideálnu zjazdovú líniu. Má sklon okolo 35 stupňov a akurátne natopený sneh (viď úvodné foto). Škoda, že je krátka – len zo 150 výškových. Nelyžujeme totiž až na dno kotla, chceme natraverzovať pod Grosser Bösenstein. Nižšie v kotli je aj tak už príliš ťažký sneh.
Po pauze začíname znovu stúpať. Ide to ťažko, sme na slnkom najviac vyhriatom svahu. Spodná lyža sa často prepadáva. Konečne hrebeň, kde je sneh tvrdší. Znova ma láka stopa vedúca cikcakmi po bočnom svahu až na vrchol. Skúšam tam natraverzovať, ale o chvíľu sa so sklopenými ušami vraciam. Paličkou so širokým tanierom som poľahky prepichol snehovú vrstvu až na trávu. Smrdelo to základovkou.
Po hrebeni pohodlne prichádzame do ski depotu. Odtiaľto je už hrebeň na lyže príliš strmý a skalnatý. Vrchol na dohľad, zo 20 výškových, stopa vychodená – ani mačky nebude treba. Vypínam teda lyže, kým Robo sa rozhoduje skúsiť to ešte na pásoch v bočnom svahu. Braňo za nami zaostal a vidím, že sa otáča nadol. Počká nás niekde v kotli.
Robovi sa nakoniec darí vyjsť na lyžiach až na vrchol. Sneh je v tejto výške tuhší ako bol tam, kde som to musel otočiť ja. Povinné foto, zápis do vrcholovej knihy. Žiadnu alternatívnu zjazdovú líniu ako naspäť do kotla nevidíme, takže pôjdeme na istotu podľa GPX záznamu a stôp našich predchodcov.
Robovi to nedá a skúša natraverzovať nad krátky žľab medzi skalami, ktorý sme zdola hodnotili ako lyžovateľný. Ja dnes nemám chuť experimentovať, nechávam ho ísť dopredu a čakám na signál, či trafil správe. Robo dáva palec hore a dupľuje to Braňo, ktorý nás zdola vidí ako na dlani a vie dosť silno zakričať.
Strmý žliabok je v mäkkom firne lahôdka. O chvíľu sa všetci traja stretávame na skalnatej vyvýšenine na okraji kotla. Kontrolujem GPX trasu, či tadiaľto vedie prístup k Rote Rinne. Sme správne, stačí pretraverzovať svah padajúci z Bösensteinu ku plesu Grüne Lacke, snažiac sa nestratiť výšku. Potom zopár výškových do kopca a sme nad žľabom.
Rote Rinne nie je žiadna extrémnosť. Žľab je dosť široký, expozícia minimálna, sklon 30-35 stupňov. V závere sa dajú vybrať aj alternatívne vetvy. Naše operačné pole už dosť obmedzujú vypadané lavíny a príliš ťažký sneh. Ešte horšie to je pri preplietaní sa lesom na plošine nad chatou.
Kto niekedy skúsil korčuľovať na lyžiach v takomto snehu, ten vie, o čom hovorím. Krátke klesania sa striedajú so stúpaniami, v tieni pod stromami sa lyže rozbehnú, o dva metre na slnku ďalej sa skoro zastavia a hrozí papuľnáč. Kým sa dovlečieme k autu, mám toho plné zuby. Už chápem, prečo sa miestni borci vracali z túry o desiatej.
Trochu náročnejší záver nám nemôže pokaziť perfektný deň. Bösenstein je ideálny kopec na jarnú túru. Dá sa naň vybehnúť aj rýchlym alpským štýlom – úplne naľahko a s dobre vetraným chrbátom, uťahujeme si z Roba. Len treba mať ochotných parťákov s dosť veľkými ruksakmi ;)
