Napísal a väčšinou aj nafotil: Martin Sekér

Som v Jánskej doline a je piatok večer, konečne záver hektického pracovného týždňa. Vonku mrzne a jasná obloha je plná hviezd. Mesiac bude zajtra v splne, no už dnes svieti pod nohy ako pouličná lampa a nasvecuje prachový sneh pod nohami.

Sneh je suchý a sypký ako piesok za horúceho letného dňa a lenivo ustupuje topánkam. Spolu s kamarátmi šliapeme pod Krakovu hoľu k jaskyni Starý hrad. Všetko potrebné o nej sa vopred dozvedám z knihy Podzemné Everesty (Petr Hipman, Elena Hipmanová). Systém jaskýň Starý hrad a Večná robota 35 rokov objavoval s partiou speleológov popredný československý speleológ Petr Hipman.

Čerstvo podkutý informáciami z knižky nedočkavo kráčam a rozmýšľam o jaskyniach. V nejakých som už bol, najviac mi vizuálne utkvela v pamäti Ochtinská aragonitová, zrejme kvôli výzdobe. Súdiac podľa opisov v knihe, toto bude iná liga. Jaskyňa Starý hrad je dlhá 5 km a hlboká takmer pol kilometra.

Za tým všetkým je partia jaskyniarov vo voľných chvíľach neúnavne pátrajúca v podzemí, v duši s nekonečnou túžbou po objavoch. Dobrodruhovia podzemia. Traja nás budú zajtra sprevádzať. Zo spomienok sa vynára iná kniha – Na hraniciach Zeme. Kniha plná dobrodruhov objavujúcich najvyššie pohoria, zemské póly a morské hlbiny našej modrej planéty.

Našiel som ju jedného dňa doma v polici a bol som chytený. Ako hladný kapor na kus chleba. Stal sa zo mňa tulák, tulák po horách, po hviezdach. Po dvadsiatich rokoch približovania sa k vrcholom dnes kráčam k jaskyni. Veď aj jaskyňa je súčasť kopca, prírody, nášho pestrého života, ako svetlo a tma, teplo a zima, slnko a mesiac, zrodenie a smrť.

Z myšlienok ma rýchlo dostávajú späť do prítomného okamihu naložené hliníkové krosná, ľahká hliníková konštrukcia ĽHK. Konštrukcia tlačí presne do oblasti krížovej chrbtice. Som späť na zemi, tu a teraz. Parádna meditačná pomôcka. Človek sa sústredí na každý krok, každý pohyb, nádych, výdych. Ľavá, pravá, nič iné neexistuje.

O dve hodiny je chrbát oslobodený. Pod skalným previsom čaká učupená bivakovacia chatka. V piecke praská drevo, oheň do červena farbí tváre kamarátov sediacich na pričniach, muškát moravský klokoce v žilách, je nám dobre, najlepšie. Zhovárame sa o minulosti, jaskyni, zajtrajšku.

Ráno vstupujeme do podzemia. Priestory opisované v knihe ožívajú, Prvá priepasť, Druhá, Tretia, Štvrtá, Studňa radosti, Sieň prieskumníkov, Sifón 80, stalagmit Etna, Revajov dóm… Tešíme sa ako malé deti – z obrovských priestorov, preliezačiek, rebríkov, plazenia sa, váľania sa v blate. Obrovské detské ihrisko.

Všade tma, ticho, pokoj, len sem – tam na niektorých miestach kvapká voda a ozvena sa nesie priestorom. Sintrová výzdoba ma každú chvíľu núti zastavovať sa a osvetľovať lampou okolie. Stalaktity, stalagmity, stalagnáty, brčká – rastú rýchlosťou jeden milimeter za 10 rokov, milióny rokov tvorby. Mocná príroda pracuje svojím tempom. Bez ohľadu na naše sny, túžby a želania. Stretávam sa s nekonečnom.

V Tretej a Štvrtej priepasti pomáhame meniť rebríky. Vo veľkom kaňone nás zastavuje poškodený rebrík súci na výmenu. Zameriavame údaje na výrobu nového rebríka a je čas návratu. Z jaskyne vyliezame za tmy, čaká nás rýchla večera v bivaku a návrat domov. ĽHK ostáva ležať pri bivaku, zajtra ju chlapci znesú dole. Nové rebríky v jaskyni visia a čakajú, kedy sa vrátime.

Zostupujem naľahko dole strminou, prachový sneh sa stále lenivo presýpa okolo nôh. Môžem sa spokojne túlať po hviezdach. Aj keď je nebo zatiahnuté a žiadne hviezdy nevidno. Všetky sú dole, stačí zasvietiť čelovkou na vymrznutý prašan a celé nebo sa ligoce pri nohách.

Počuť šum hory a spoza chrbta sa ku mne nesú posledné zážitky debatujúcich kamarátov. Inak je ticho, pokoj. Ako v Starom hrade, kde len sem tam na niektorých miestach kvapká voda a spolu s ozvenou meria naše krátke bytie – kvap, kvap, kvap, kvap…

K tulákom po hviezdach, k hrdinom z knižiek, k menám Rebuffat, Buhl, Amundsen, Psotka… pridávam ďalšie. Petr Hipman. Ozaj Linda, kedy sa tam môžeme opäť vrátiť?

Fotogaléria