Odkedy som dostal do daru knižku o najkrajších dolomitských ferrátach, neprestal som myslieť na túto konkrétnu. Via ferrata Giovanni Lipella – už len ten názov znie o tri levely lepšie ako nezapamätateľné mená rakúskych klettersteigov.
Toto leto sa mi po dlhom presviedčaní a plánovaní sa podarilo zorganizovať vysnívaný výlet na trase Cortina d’Amppezzo – Arco – Istria. V Dolomitoch sme strávili iba jeden deň, na rodinnú dovolenku vo vysokých horách moje presviedčacie schopnosti ešte nedorástli.
Večer po ceste zo Slovenska sme sa ubytovali na pomerne drahej (v roku 2015 stál nocľah s polpenziou 50 €, len s raňajkami 33 €) súkromnej chate Angelo Dibona, pár kilometrov od Cortiny smerom na Passo Falzarego. Chata leží vo výške 2083 m, výborne tam varia a dá sa k nej bez problémov vyjsť osobným autom. Čo sme preplatili na ubytovaní, to sme ušetrili na lanovkách.
Naša trasa: dĺžka 12,8 km, nastúpaných 1474 m, celkový čas 10 hodín. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.
Počasie v deň D vyšlo ideálne. Zapršalo večer pred túrou a druhý večer po návrate z nej, inak slnečno s občasnou oblačnosťou. Nástup k začiatku ferraty trvá necelé dve hodiny príjemným stúpaním v traverze pod južnou stenou Tofany di Rozes ( 3225 m) s úžasnými výhľadmi na skupinu Fanes. Kto vyrazil naozaj skoro ráno, po ceste sa môže zastaviť na jaskynnej ferrate Grotta della Tofana. My sme si k nej urobili krátku odbočku, no nakoniec sme zvážili, že toľko času nemáme.
A je to tu. Ferrata Lipella sa začína v nadmorskej výške 2460 m tunelom z prvej svetovej vojny. Vykopali ho Taliani, aby ním prepravili desiatky ton dynamitu k Rakúšanom opevneným na kopci Castelletto a vyhodili ich do vzduchu. Tunel na tristo metroch dĺžky špirálovito prekonáva 120 výškových metrov a ústi na druhej strane masívu Tofany. Vnútri je tma a vlhko, treba si dávať pozor na hlavu a na pošmyknutie, no s čelovkou žiadny problém. Zvládnu to aj turisti bez istiacich pomôcok.
Tunel má jeden únikový východ, ktorým sa dá vrátiť späť na južné úpätie hory. Ďalšia úniková cesta je na konci tunela, dosť ošemetný nezaistený chodník popod Castelletto. Obzri si veľký kráter po výbuchu, rukolapný to dôkaz vyspelosti talianskeho vojenského inžinierstva, a pokračuj ďalej. Od konca tunela je to na vrchol Tofany ešte 650 výškových metrov, ktoré dajú celkom zabrať. Kým prídeš k ďalšiemu zaistenému úseku, možno budeš musieť pretraverzovať niekoľko snehových polí. Aj v strede leta.
Ferrata nie je technicky náročná (C/D podľa Bergsteigen.com), ale poriadne dlhá. Väčšinou vedie po takmer vodorovných terasách pokrytých suťou. Miestami bez istiaceho lana. Ani veľmi nechýba, ak sa človek dokáže vyrovnať so skutočnosťou, že kúsok od neho padá dole stovky metrov hlboká priepasť. Ak sú terasy pokryté snehom, nebodaj ľadom, môže to byť husté. V takých podmienkach by som sem bez mačiek a cepínu určite neliezol.
Lávky sa striedajú s vertikálnymi výšvihmi, no žiadne previsy ani iné lahôdky sa nekonajú. Vo výške necelých 2700 m sa nachádza tretí únikový bod – smerom na ďalšie vojakmi prevŕtané veže Tre Dita a chatu Rifugio Camillo Giussani. Trasa ferraty tu zatáča prudko doprava a po chvíli začne konečne stúpať strmšie nahor. Cesta je položená (tzn. nie úplne kolmá) a dobre zaistená, závraty nehrozia. Iba ak z gigantických rozmerov všetkého naokolo.
Zaistená cesta končí na predvrchole Tofany vo výške tesne nad 3000 m. Tu to časť ľudí zvyčajne vzdá a začne zostupovať na chatu Giussani. Nečudujem sa im, zážitok je dosť silný aj z výstupu do tohto bodu, výhľady a všetko čo k tomu patrí. A predstava stúpania ďalších 200 výškových metrov po nepríjemnom suťovisku nie je práve lákavá.
Mne sa myšlienky na predčasný zostup podarilo prekonať a nakoniec sa pridala aj hrdinská spolulezkyňa juniorka. Odporúčam, ten vrcholový pocit sa ťažko dá niečím iným nahradiť. Ako na dlani budeš mať Cortinu, Tre Cime, Sellu…
Zostupuje sa veľmi fotogenickou krajinou, ale v dosť náročnom teréne (suť, snehové polia, slabé značenie) až ku chate Giussani. Od nej je to už ku koncu okruhu u Angela Dibonu malina.
