V Poloninách na bicykli alebo cyklovýlet na slovenskom ďalekom východe

Napriek tvojej neláske k bicyklu sa nenápadne stávaš bikerom. Nohu máš čiastočne indisponovanú a na vysokohorskú turistiku s lanom, lezenie a dokonca ani na chôdzu to veľmi nie je. A tak ani nevieš ako a prichádza na rad bicykel.

Potuluješ sa po tvojom blízkom okolí, dostávaš sa na miesta, kde by si doteraz bicyklom nešla a potom ťa zaveje na ďaleký východ Slovenska do oblasti Sniny a Humenného.

Oblasť sama o sebe je pre turistov známa aj neznáma. Niektorí vedia, že existuje. Iní, najmä miestni, si užívajú krásu tunajšej prírody osamote. Pretože mnohým sa to zdá byť „ďaleko“. Aj ty ju máš dve hodiny autom. Spojmi tak na pol dňa. Sama tento krásny kraj registruješ len výletom na Sninský kameň a Morské oko.

Našťastie máš dobrú kamarátku bikerku, ktorá má túto oblasť vďaka správnym ľuďom v malíčku. Naložíš bicykel do auta a prichádzaš na jesenný víkend. Prvý deň však sústavne prší, a tak si robíte výlet do múzea v Zemplínskych Hámroch, kde dostávaš súkromný výklad a prehliadku. Okrem iného tu majú vzácny minerál vihorlatit.

Poobede dostávaš ďalší výklad v humenskom kaštieli a skanzene. Druhýkrát sa stretávaš s drevenými cerkvami, tu konkrétne s presťahovaným kostolom z Novej Sedlice. Prvý drevený kostol si videla v parku v Hradci Králové, kam ho previezli z východoslovenskej obce Habura. Sakrálne pamiatky síce nezvykneš navštevovať, toto však musíš vidieť.

Našťastie druhý deň sa počasie podstatne vylepšuje. Po sústavnom lejaku očakávate premočené lesné cesty, preto volíte jednoduchší výletík po spevnenom povrchu začínajúci na rázcestí do obce Jalová pod nádržou Starina, kde odparkuješ auto. Povyťahujete a poskladáte bicykle, ktoré ste pred chvíľou horko-ťažko rozkladali.

Na začiatku je hneď jeden kratší stupáčik po rampu, za ktorú už autá bez povolenia nemajú vjazd dovolený. Napriek tomu má to povolenie asi veľmi veľa ľudí, keďže cestou popri Starine vás tých áut míňa mnoho. Bikerka si myslí, že sa ľudia po daždi vyrojili na „kozáre“ (rozumej huby resp. hríby).

Pomaličky bicyklujete, užívate si jesennú atmosféru. Je nádherné počasie, svieti slnko, vychytali ste krásny jesenný deň, stromy sú žlté, červené, oranžové. Proste nádhera. Nikam sa neponáhľate. Najkrajší jesenný deň aký si mohla dostať. Také krásy na svojej strane nemáš, že listnaté lesy… to čo je?

Cesta vedie popri nádrži a stále jemne stúpa a jemne klesá. Máš pocit, že viac klesáte ako stúpate. Nádrž o pár kilometrov končí a pokračujete popri Ciroche starou asfaltovou cestou, okolo ktorej sú nádherné staré ovocné stromy ako pozostatok po bývalých dedinách, ktoré v 80. rokoch minulého storočia vysťahovali kvôli výstavbe vodnej nádrže. Tu sa vraj chodia kŕmiť zubre. Ani sa im nečuduješ, odrody starých jabloní musia byť na zjedenie.

Prechádzate bývalú obec Veľká Poľana, míňate Národnú prírodnú rezerváciu Pod Ruským, kde sa objavujú stopy ťažby a prechádzate cez bývalú obec Ruské, ktorá je asi 15 km od začiatku a kde sa nachádza viac poľovníckych maringotiek než si za celý svoj život videla… Zároveň je tu umiestnený relatívne nový „skoroprístrešok“ s kameňom, ktorý spomína Svätého Huberta.

Veľmi to nekomentujete a radšej si dáte tú jedinú tyčinku čo máte, čaj, sušené brusnice a potom pokračujete spevnenou cestou vyššie. Vaša najvyššia výška bola asi 670 m n. m. Smeješ sa, lebo len o niečo nižšie bývaš. Odtiaľ je to predovšetkým zjazd dole do obce Topoľa, kde sa nachádza ďalší z drevených kostolov – cerkva sv. Michala Archanjela. Nachádza sa na kopčeku a idete si ju obzrieť. Dnu pre nedostatok času nejdete. Nejaká tá fotka a potom sa z kopčeka spustíš dole. Obzrieš sa a vidíš ako bikerka nečakane tlačí bicykel dolu kopcom. Smeje sa a zúfalo ti vraví, že dostala defekt.

Je to však žena činu – že to opraví, len netuší, ako dlho to potrvá. S pokročilou hodinou padá tvoj návrh, že dobicykluješ k autu a ak jej to bude trvať dlho, tak dôjdeš pre ňu. Obe súhlasíte. Na mapke ti ukazuje trasu, kadiaľ máš ísť. Údajne pôjdeš najmä dole kopcom. Plná odhodlania sa púšťaš asi dva kilometre z Topole dole a pokračuješ na obec Príslop. Cestou uvažuješ, či ideš správne, lebo nonstop jemne stúpaš. Za obcou Príslop zaregistruješ za sebou veľké auto. Spomaľuje.

Našťastie si bola upovedomená, že na takýchto autách sa premávajú pohraničiari, otvárajú okienko a autom idú popri tebe. Ani nespomalíš. Pýtajú sa, či vieš, že si zabudla kolegyňu. Celá červená, stúpajúc do kopca, keďže si ešte vôbec nešla dolu kopcom, sa smeješ, že vieš, dostala defekt a že bicykluješ ku autu. Zasmejú sa a odfičia preč. To, že ju mohli naložiť a nemusela si sa vracať im ani nestihneš povedať.

Stále jemne stúpaš. Bikerka ti nejako zamlčala, že trasa ide dolu kopcom okrem dvoch krátkych zákrut až v poslednom úseku pred Starinou. Inak fučíš a fičíš po ceste po asfalte nenápadne aj nápadnejšie hore kopcom prevažnú časť z asi dvanástich kilometrov z dediny, kde si ju opustila. Keď sa konečne spustíš dole, si šťastná. Neskôr podľa toho, že vidíš nádrž, usudzuješ že pôjdeš už len dole.

Prichádzaš k autu. Trochu poutieraš bicykel od blata, hoci ste šli prevažne po spevnenej ceste, stále ho tam bolo dosť pre nenápadnú ťažbu v Poloninách. V rýchlosti nakladáš bicykel, nasadáš do auta a zrazu ťa z činnosti vytrhne sms od bikerky, že duša nafúkaná a fičí dole. Keby ste nemali taký časový sklz, tak by si ju hádam aj nechala dôjsť, avšak sklz máte a jedlo si naposledy videla pred mnohými hodinami, tak jej ideš oproti. Nakladáš bicykel aj bikerku a v Snine si do krajnosti hladné dávate tatarčané pirohy z Uliča. Mňamka.

Suma sumárum – 41 km. Na to, že tvoje maximum je nejakých 30, a to spred asi dvoch rokov… Toto horolezcovi nebudeš môcť prezradiť.