Lavína v kuloári a iné zážitky z normálky na Mont Blanc

Po trojdňovom aklimatizačnom výstupe na Aiguille du Tour (3540 m) a aklimatizačnom prenocovaní na chate Refuge des Cosmiques (3600 m) prichádza deň D. V stredu okolo obeda sa presúvame autom do Les Houches, vo štvrtok 1. septembra plánujeme útok na vrchol.

Sme štyria – Dušan, Tomáš, Martin a ja. Kupujeme si lístky na lanovku do Bellevue a odtiaľ ideme zubačkou do Nid D’Aigle vo výške 2050 m. Keďže vláčik ide asi za hodinu, vyberáme s Martinom karimatky, rozkladáme ich na lúke pri trati a snažíme sa chvíľku si zdriemnuť. Keď nasadám do plného vláčika, som napodiv oddýchnutý. Všetci tu majú pravdepodobne namierené presne tam kam aj my.

Vystupujeme zo zubačky sa pripájame sa do dlhého hadu ľudí stúpajúcich kamenným chodníkom na chatu Tête Rousse (3167 m). Za menej ako dve hodiny, veľmi svižným tempom, prekonávame výškový rozdiel cca 1100 m. Dušan vybavuje pri okienku ubytovanie. Cez noc budeme rozdelení, ja s Martinom spíme v jednej izbe, Dušan s Tomášom v druhej. Aj ked pojem izba sa veľmi nehodí – skôr komora. Do nocľahární sa schádza dolu a prekvapuje nás smrad šíriaci sa zo záchodov. Dozvedáme sa, že na chate nie je žiadna voda.

Takže po chate Cosmiques, kde na 150 ľudí bolo malé umývadielko veľkosti asi 15 x 15 cm s prúdikom vody, v ktorom umyť zubnú kefku trvá asi minútu, klesáme ešte nižšie. Voda sa dá kúpiť jedine v PET fľašiach, 1,5 l za 5,5 eur. Kupujem si dve, snáď mi to bude na varenie a na zajtrajšiu cestu stačiť. Dušanovi sa darí vybaviť ubytovanie v tejto chate aj na druhú noc. Všetkým nám odľahne, pretože keby sa výstup nejako skomplikoval a my by sme nestihli zajtra zísť do piatej dolu k zubačke, museli by sme niekde núdzovo prespať. Preto vlečieme so sebou aj karimatky a hrubšie spacáky. Všetci okrem Martina, ten má tenký spacák, pretože hrubý na tejto akcii jednoducho nemá. Vychádza to tak, že keď stihneme zísť na chatu do tretej, tak stíhame aj posledný vláčik o piatej. Ak prídeme po tretej, tak prespíme na chate a v sobotu ráno zídeme dolu.

Varime si v kuchynke večeru, dehydratované jedlá z Travellunch. Máme ich už plné zuby, ale ja mám teraz zemiakovú kašu a k tomu hovädzie mäso a chutí to naozaj dobre. Stretávame partiu Slovákov zo Záhoria, ktorí boli dnes na vrchole. Včera vyšli na Tête Rousse a dnes bez akejkoľvek aklimatizácie vrchol. Aj tak sa dá… Dávajú nám ešte nejaké tipy na cestu, ja sa idem von pozrieť na Grand couloir. Je krásne vidno celú cestu hore až po Refuge du Goûter (3800 m). Tam už začína ľadovec. Nad kuloárom sa vznášajú mračná prachu, je vidno aj počuť kamene, ako padajú dolu. Ten zvuk je neprijemný, pred dvomi dňami som sa ledva stačil uhnúť padajúcemu kameňu veľkému ako moja hlava nad chatou Refuge Albert 1er a odvtedy mám rešpekt.

Cez ten kuloár budeme musieť prebehnúť v noci a dúfať, že sa práve vtedy nič nespustí dolu. Kuloár je široký zo 20 metrov, ale nebezpečné je to ešte ďalších 50 m na obe strany. Až tak ďaleko lietajú kamene. Na fotke je to tá svetlosivá časť vľavo:

Pripravujeme si batohy na zajtra. Čo nepotrebujeme, necháme dolu v skrinkách. Našťastie s počasím si starosti robiť nemusíme. Minimálne doobeda má byť jasno a potom by mohli prísť nejaké mraky, ale to už hádam budeme nazad na chate. Okolo siedmej sme v posteli a snažíme sa zaspať. Keď o 1:45 zvoní budík, som napodiv celkom dobre vyspaný. Martin toho velmi nenaspal. Ležal vedľa Taliana, ktorý ho pri každom pokuse o chrápanie zobúdzal. A Martin chrápe dobre, chrápe hlučne a hlavne chrápe rád :)

Rýchlo raňajkujeme, berieme batohy a o 2:45 vyrážame z chaty. Ide dosť ľudí, niektorí sú už vysoko nad nami. Väčšinou v skupinkách po troch, jeden vodca a dvaja klienti. Sú naviazaní už od chaty. My sme sa dohodli, že po Goûter ideme nenaviazaní každý za seba, naviažeme sa až na ľadovci. Budeme tak rýchlejší. Berieme dve ľahké laná. Keby mal niekto problémy, tak nemusia zostúpiť všetci, ďalší dvaja môžu pokračovať. Další z chaty chcú ísť až okolo piatej. Bude viac vidno a prechod cez kuloár by mal byť bezpečnejší. To ešte netušia, že my sme poslední, kto sa v to ráno dostane hore kuloárom. V noci pršalo a Martin mi vraví, že okolo jednej počul spadnúť veľkú kamennú lavínu. Našťastie som spal a nič nepočul.

Zapíname čelovky a púšťame vodcov dopredu, aby nám ukázali cestu. Po čase ale zastavujú a my ich predbiehame. Našťastie sa ide po snehu a cesta je vyšliapaná. Po čase sa sneh stráca a ideme kamenným chodníkom. Už včera som si všimol, že kamenný chodník pokračuje vľavo hore pozdĺž kuloára a asi v jednej tretine je odbočka vpravo na prechod cez kuloár. Mám pocit, že tú odbočku sme minuli a kričím na Dušana, aby sme počkali na skupinky s vodcami. Ten mi kričí, že ideme určite dobre a pokračuje ďalej. Ja s Martinom čakáme na vodcov a vidíme, že asi dva metre pod nami odbočujú doprava, prekonávajú asi 2-metrovú skalnú stienku a pripravujú sa prebehnúť kuloár.

Rýchlo sa vraciame a zavesíme sa za vodcu s dvomi Francúzmi. Pravdepodobne otec a syn. Chvíľu počúvame, a keď je hore ticho, prebiehame kuloár. Uff, podarilo sa, už je všetko v pohode. Ako veľmi sme sa mýlili… Vodca naberá šialené tempo, mám pocit, že nás chce striasť. Alebo chce len byť rýchlo hore, kde je to bezpečnejšie? Hoci idem len v tenkom tričku, som celý mokrý, a všímam si, že aj mladý Francúz predo mnou je zaliaty potom. Našťastie sa vodca párkrát zastavuje, aby sa vydýchali, vtedy zastavujeme aj my.

Sme asi v spodnej tretine cesty. Zrazu počujeme, ako sa niekde nad nami odtrhol veľký kameň a valí sa smerom dolu. Počujeme hore tupé údery skál a k tomu sa pridávajú ďalšie a ďalše. Hore sa odtrhla kamenná lavína a valí sa pravdepodobne smerom na nás. Rýchlo sa vrhám pod najbližší veľký kameň. Snažím sa tam celý nejako vtisnúť, batoh mi trochu chráni chrbát, skrčím sa do klbka ako sa len dá a tlačím sa na skalu. Hneď vedľa mňa zalieza mladý Francúz, ako sa vrhá pod skalu tak stráca čelovku. Začínajú okolo nás lietať kamene, mám pocit, že je to len kúsok nad nami. Padá na nás prach a cítim ten pach, ako keď sa búcha kameň o kameň. Mám trochu starosti o Martina, bol pár metrov za nami a vôbec neviem, či sa stihol skryť a čo je s ním.

Čakáme, kým sa to trochu ukľudní. Kričím na Martina, ale v tom hluku neodpovedá. Nepočuje? Konečne mám pocit, že to najhoršie máme za sebou, ale hore aj dolu je stále počuť padajúce kamene a nemám odvahu vstať. Čakám až kým vstane vodca… Pýtame sa navzájom, či sme OK, a Martin konečne vylieza spod veľkého kameňa asi tri metre naľavo odo mňa. Vraví, že na ten kameň čo mal nad hlavou padol ďalší veľký kameň, ale ten našťastie vydržal. Oprašujeme sa.

Martin skúša volať Dušanovi, ten je niekde pod nami a nevieme, čo je s ním. Nedarí sa dovolať. Vodca ide ďalej, musíme ísť aj my. Teraz mám pocit, že keď nám zmiznú, tak sme úplne stratení. V tej tme vôbec neviem kde sme a ak odbočíme na nesprávny chodník v skalách, tak to môže byť fatálne. Niektoré chodníky totiž zabiehajú aj do bočných kuloárov a to sú diaľnice pre kamenné lavíny. Jednu zase počujeme vpravo od nás, vo vedľajšom kuloári. Aj tam to nejako ožilo. Vystupujeme nekonečným bludiskom skál, je to také dvojkové-trojkové lezenie. Aj teraz počujem lavíny, ale už podo mnou. Konečne si trochu vydychujem, už sme pravdepodobne v bezpečí.

Od Dušana sa neskôr dozvedáme, že lavína zasiahla aj ich, našťastie sa tiež stihli schovať. Jedna Francúzka, ktorá bola kúsok nad nimi, také šťastie nemala a dostala zásah kameňom do tváre. Kľačala na zemi a po rukách sa jej valila krv. Našťastie komunikovala a vodca rýchlo volal vysielačkou pomoc. Dostávame sa na starú chatu Goûter. Sme vo výške okolo 3800 m a odteraz pôjdeme po ľadovci. Rýchlo obúvame mačky a naväzujeme sa s Martinom na lano. Kým my sa trápime s lanom, vodca nám mizne v tme. Konečne sa mu podarilo nás striasť. Ostávame sami.

Dúfam, že teraz už bude orientácia ľahká, musí tu predsa byť vychodený chodník v snehu až hore. Našťastie sa nemýlim a postupujeme pomaly po ňom. Ideme po hrebeni, vidím len chodníček predo mnou a po oboch stranách cítim veľkú hĺbku v tme. Prídeme na rozvetvenie a po krátkej debate usúdime, že je to odbočka na novú chatu Goûter. Vydávame sa vľavo a o chvíľu pod sebou v hmle vidíme svetlá Goûterky. Takže ideme dobre.

Začína mi byť zima, trochu fúka a mám len tenké nohavice – hrubšie sú v batohu. Takže dávam dolu sedák, návleky, mačky, topánky a nohavice … chvíľu tu poskakujem len v boxerkách a potom si to s hrubšími nohavicami dávam v opačnom poradí. Martin poskakuje na mieste, pretože mu je zima, a smeje sa na mne.

Pokračujeme ďalej, ešte stále je úplná tma. Vystupujeme strmým svahom na Dôme du Goûter. Martin ma už asi tretí raz upozorňuje, aby som šiel pomalšie. Bojí sa, že prepálime tempo a v tejto výške by to nemuselo byť dobre. Vždy na chvíľu spomalím a potom idem zasa rýchlejšie. Tak navrhujem, aby šiel on prvý a udával tempo. Keď sa pozriem hore, vidím vysoko nad nami čelovky. Najprv som si myslel, že sú to hviezdy. Hore je to ešte riadny kus cesty.

Keď prichádzame na Dôme du Goûter (4250 m), doháňajú nás naši známi traja Francúzi. Nechápem, kde sme ich mohli predbehnúť, myslel som si, že sú ďaleko pred nami. Púšťame ich pred seba a zrazu sa ten chlapec začne motať a skoro spadne. Má problém s výškou? Zasa ich obiehame a ja zdravím chalana, pri ktorom som prežil kamennú lavínu. Má sklenné oči a mám pocit, že veľmi nevníma. Asi by sa mali otočiť, nechápem, prečo idú ďalej.

Začína svitať a už vidíme bivak Vallot (4362 m). Po krátkom výšľape sme pri ňom. Na chvíľu zastavujeme, napijeme sa čaju, hodíme do seba nejaké tyčinky a ideme ďalej. Mám pocit, že vrchol nemôže byť ďaleko, ale stále je to ešte 500 výškových metrov. Cítime sa s Martinom úplne v pohode a začínam mať pocit, ze vrchol nám už nemôže ujsť. Ale tú radosť sa snažím ešte tlmiť. Začíname stretať prvých ľudí, ktorí už idú dolu. Určite vyšli skoro ráno z chaty Goûter a majú dve hodiny oproti nám k dobru.

Niekde na Petite Bosse (4547 m) sa ma Martin zrazu opýta, kto ide za nami. Nechápem otázku a len sa na neho pozerám. Zrazu vidím, ako si odopína sedák a sťahuje nohavice. Potrebuje vyprázdniť črevá. Nechápavo sa na neho pozerám, to snáď nemyslí vážne. Potom sa začnem smiať. Váľam sa od smiechu po batohu a po snehu, tečú mi slzy a nemôžem uveriť tomu čo vidím. Chlap v mačkách a páperke si tu uľavuje na panenskom snehu asi pol metra od chodníka, ďalej sa ani ísť nedá, sme na ostrom hrebeni. Biely zadok a za ním krásna panoráma najvyššieho vrcholu Európy. Martin sa smeje tiež. Zhodujeme sa, že teraz sa cítime, akoby sme boli o minimálne 1000 výškových metrov nižšie.

Krátko pred vrcholom nás dobieha Dušan s Tomášom. Tu už začínam cítiť, že do pľúc prúdi menej kyslíka a náš postup sa spomaľuje. Nasleduje krátky výšvih po hrebeni a očakávam vrchol. Na moje prekvapenie hrebeň pokračuje ešte asi 200 metrov ďalej. Je celý zaliaty slnkom. Už vidím pár ľudí stáť na vrchole, ale aj tak sa mi tie posledné metre zdajú nekonečné.

Na vrchole Mont Blancu (4810 m) sme o deviatej. Krátko fotíme. Žiadna eufória sa nekoná, tá snáď príde až dole. Som rád, že už nemusím ísť vyššie. Odteraz už len dolu, 2700 metrov. Na moje veľké prekvapenie prichádzajú aj traja Francúzi – nechápem, ako sa sem mohli v tom stave dostať, len sa motajú za vodcom. Po asi 15 minútach začíname zostupovať.

Zostup je nekonečný. Teraz konečne vidíme, kade sme šli skoro ráno potme. Dušan s Tomášom zostupujú oveľa rýchlejšie ako my. Začínajú ma tlačiť palce na nohách a asi tisíckrát pristúpim lano mačkou. Škoda, že je moje. Pred Vallotkou hodnú chvíľu oddychujeme a stretávame zasa našich Francúzov. Starý pán vracia do snehu vedľa chodníka. Chalana poklepkávam priateľsky po ramene a dávam palec hore. Teraz už, zdá sa, vníma a dáva hore celú ruku. Vyzerá byť ok.

Na starej Goûterke nás čaká Dušan, Tomáš sa celý zostup necíti dobre. Bolí ho hlava a brucho. Má virózu, alebo je to výškou? Neskôr zistíme, že to bola začínajúca výšková choroba. Večer v kempe je už našťastie v pohode.

Čaká nás ešte zostup kuloárom, kamenné bludisko, z ktorého máme už teraz všetci trochu strach. Ale v krásnom počasí je zostup celkom zábavný a hlavne bezpečný. Trvá nám to niečo cez dve hodiny.

Na chate Tête Rousse sme presne o tretej. Tu sa dozvedáme, že záchranári všetkým v stanoch aj na izbách odporučili, aby dnes ráno nikam nešli, o jednej a o tretej spadli dve veľké kamenné lavíny a po daždi je to nestabilné. Ja mám tendenciu ostať na chate, nemám chuť v tých ťažkých topánkach zliezať ešte ďalších 1100 výškových metrov. Nie som si istý, či to za dve hodiny zvládnem. Dušan nekompromisne ruší ubytovanie. Nikomu sa nechce na tejto preplnenej chate bez vody ostať ďalšiu noc. Vlastne ani mne. Nadávam ako námorník, no po chvíli si začínam aj ja vyťahovať veci zo skrinky a plniť batoh.

Rezignovane začínam zostup. Nakoniec to nebolo také zlé. Šli sme prakticky stále všetci spolu a cítil som morálnu podporu chalanov. Na zubačku sme prišli o pol hodiny skôr.

Utáborili sme sa v kempe asi 400 m od lanovky. Teplá sprcha a vlastný stan mi po toľkých nociach v preplnených lágroch pripadal ako to najluxusnejšie miesto na zemi. Keď som zaspával, rozmýšľal som, čo sa vlastne stalo s tými Francúzmi, či sú v poriadku a či zišli dolu, naposledy som ich videl vo výške 4300 m a odtiaľ je to ešte poriadny kus dole. Zvláštne, ako prežité nebezpečenstvo ľudí zbližuje.