Na cestu do Švajčiarska vyrážame v piatok popoludní a do domčeka vo viniciach nad Ženevským jazerom prichádzame o druhej v noci. Zišiel by sa oddychový deň, no predpoveď počasia je nemilosrdná. Treba ísť do vysokých hôr, kým sa dá.
Hneď ráno znova sadáme do auta. Cieľom je masív Diablerets s niekoľkými trojtisícovkami a ľadovcami. Po necelej hodinke jazdy zastavujeme pri turistickom informačnom centre, kupujeme mapu a vypytujeme sa na ferraty. Dostávame nejaké tipy, o obmedzeniach nepadá ani slovo. Vyberáme si slušne dlhú túru na ľadovec s krátkou ferratkou Des Dames Anglaises, ktorá vedie takmer do trojtisícovej výšky.
Štart je v necelých 1200 výškových metroch. Prvých pár kilometrov po asfalte v ideálnom počasí rýchlo ubieha. O chvíľu začíname prudko stúpať do pastvín a otvára sa výhľad na neskutočný skalný kotol Creux de Champ, z ktorého padajú vodopády napájané ľadovcami.
Stúpanie pokračuje, zrazu nám je príliš teplo a ruksaky oťažievajú. V dvojtisícovej výške sa teplotný graf láme opačným smerom, vyberáme teplejšie veci. Pri peknej kamennej chate Pierredar (2293 m) už máme celkom dosť.
U personálu chaty sa znovu vypytujeme na ferratu, pretože na smerovníkoch o nej nieto ani zmienky, od chaty už smerom nahor nikto nejde a máme trochu obavu, či ferrata nebude pod snehom. Získavanie informácií ide ťažko, pretože zamladi nám rodičia aj ostatné autority zatajili, že jediná ozajstná svetová reč je francúzština. „Ferrata? Bien!” je jediná zmysluplná informácia, ktorú sa z nich darí dostať.
Uspokojení ideme naberať ďalšie výškové metre. Terén je neprehľadný, značenie chaotické alebo žiadne, len inštinktom rodených horalov nachádzame správny smer. Sutinové polia zrazu strieda veľká zasnežená planina ľadovca Prapio. Stopy samozrejme žiadne, nehovoriac o smerovníku. Teraz babo raď. Skalnú hradbu, ktorú musíme prekonať, vidíme za ľadovcom ako na dlani. No je dlhá zo dva kilometre a obchádzať celé jej úpätie sa nám teda nechce.
Osvedčený inštinkt radí križovať ľadovec smerom doľava. Povrch je úplne hladký, trhliny žiadne, nasledujeme inštinkt. Konečne vidíme veľký červený bod na skale označujúci začiatok ferraty. Lenže po železe ani stopy. Teda nejaké stopy by aj boli, asi ako po nájazde vyhladovaných kovozberačov. Trvá dosť dlho, kým akceptujeme fakt, že ferratu sme síce našli, ale medzitým ju niekto rozmontoval.
Z možností vrátiť sa rovnakou trasou alebo to skúsiť po zrušenej ferrate vyhráva druhá. Máme lano a niektorí z nás už na skalách niečo odliezli. Prvý odvážlivec sa naväzuje na lano a vyráža do trojkového terénu hľadať postupové istenie. Ostatní sa pomaly posúvame sa ním. Lezenie po akejsi bridlici naukladanej v nepreviazaných vrstvách nie je nič príjemné, každý druhý chyt ostáva v ruke. V sedle Prapio (2848 m) sa lezeckí inštruktori priznávajú, že istenia, ktoré našli v pozostatkoch ferraty, boli viac morálové ako ozajstné. Všetci si gratulujeme k prežitiu.
Od toho momentu nás začína najviac zaujímať otázka, či stihneme lanovku, alebo si tých 1500 výškových metrov zostupu odtrpia nohy. Presúvame sa cez ľadovcové lyžiarske stredisko Glacier 3000 a čochvíľa začína byť jasné, že lanovka je bez šance. Na chate Cabane des Diablerets (2485 m) na medzistanici lanovky nutne potrebujeme náladovku. Za posledné franky, čo ostali zo zimného výjazdu pred tromi mesiacmi (ešte sme si nestihli zameniť peniaze), kupujeme akúsi ovocnú pálenku. Účinok náprstkových porcií je rovný placebu, usmievame sa nad chatárovým varovaním pred silou lokálneho nápoja.
Hroziace zotmenie nás núti rozlúčiť sa so sympatickým chatárskym párikom. Odmietame ponuku na nocľah, narušilo by to plány na nedeľu. Kúsok pod chatou nachádzame začiatok D-čkovej ferraty Tête aux Chamois (Kamzíčia hlava?). Niekedy nabudúce.
Zvyšok zostupu je poznačený fyzickou aj psychickou únavou a v úplnom závere útokom agresívnych švajčiarskych kráv. Družstvo, ktoré išlo popredu s úlohou nejako zohnať auto odparkované o 10 kilometrov ďalej, doteraz ľutuje, že to nevidelo na vlastné oči.
Možno ťa zaujme
- Skialpový trip do Švajčiarska a pokus o „najľahšiu” štvortisícovku
- Rochers de Naye alebo fotenie nad Ženevským jazerom
- Letný výstup na Dents du Midi (3257 m)
- Le Métailler – moja prvá trojtisícovka na lyžiach
