Táto cesta bola klasickou ukážkou toho, ako to u nás funguje. Najprv si Julko prečíta článok v outdoorovom časopise, téma o Ohňovej zemi a ostrove Navarino sa zopakuje aj v inom. Potom začne šušťať mapami a premýšľať a písať si poznámky. Nápad najprv predostrie opatrne, aby som si na takúto myšlienku zvykla a osvojila si ju. Ja potom googlim videá a články a už som chytená…

Čílsky ostrov Navarino je miestom najjužnejšieho treku na svete Dientes de Navarino. Rovnomenné pohorie leží oproti mestu Ushuaia, najväčšiemu sídlu súostrovia Ohňová zem (Tierra del Fuego). Stačí len prekonať Beaglov prieliv. Zatiaľ toto miesto nenavštevuje veľa ľudí a trek sa považuje za náročný kvôli dosť ťažkému terénu a veľkým výkyvom počasia. Má dĺžku len 50 km, ale zvládnuť ho trvá tri až šesť dní.

Keď teda myšlienka dozrela, dohodli sme sa na vhodnom termíne a v dostatočnom časovom predstihu si  kúpili letenky. Našim zámerom bolo priletieť do argentínskej Ushuaie a odtiaľ trajektom na čílsky ostrov. O takomto spojení sa písalo v článkoch, no informácia už nebola aktuálna. Kvôli covidu túto možnosť prepravy zrušili a hoci lodná spoločnosť sľubovala jej obnovenie, nestalo sa tak. Čakali sme do poslednej možnej chvíle.

V článkoch sme sa dočítali, že na Isla Navarino funguje Refugio el Padrino a jeho majiteľka Cecília je veľmi priateľská, akčná a nápomocná. Našla son ju na Facebooku a ona rýchlo odpovedala na moju otázku, ako sa k nej z Ushuaia dostaneme. Poslala nám kontakt na Gabriela z Yacht Clubu Ushuaia. Ten tiež promtne odpovedal a sľúbil prevoz za 180 dolárov na osobu.

Ushuaia – príchod

Potom boli trochu naťahovačky ohľadom termínu, ale keď sme sa ubytovali v Ushuaii, prišiel za nami a dohodli sme sa. Takýto spôsob prepravy je vlastne nelegálny, Gabriel musel deklarovať, že sme jeho priatelia a vypisovať množstvo papierov a my sme museli s ním ísť na imigračný úrad, keďže Ushuaia je argentínska a ostrov čílsky.

Takže po dlhej dvojdňovej ceste z Dolian do Ushuaie sme sa 20. januára ubytovali vo vopred objednanom hosteli, ráno sa stretli s Gabrielom a mali ešte dva dni na spoznávanie mestečka a okolia. Najprv nás čakali úradné povinnosti, potom kultúra, návšteva Museo del Presidio s veľmi rozsiahlou expozíciou, pozreli sme si zaujímavé budovy, kostoly a cestou nazad nakúpili nejaké veci na trek. Báli sme sa vyšších cien v Čile.

Ďalší deň bol turistický – čakal nás výstup na ľadovec Glaciar Martial. Najprv cesta viedla asi tri kilometre cez mesto popri potoku, potom sme stúpali až k asfaltovej ceste a parkovisku. Tam bol vstup do Národného parku. Šli sme po cestičke vedľa zjazdovky popri krásnom potoku s množstvom vodopádov, uvideli sme aj endemitského ďatla magallenského s červenou hlavičkou. Nad pásmom lesa poriadne fúkalo, stúpali sme po ľadovec do výšky 900 m n. m. Trvalo nám to tri hodiny hore a dve dolu. To sa už ozval Gabriel, mali sme ešte jedno úradné stretnutie.

Presun na Isla Navarino

Ďalší deň pre nás začal veľmi skoro. Gabriel mal prísť pre nás o pol piatej. Čakali sme 40 minút, kým sa zjavilo auto. Počasie sa zdalo byť dobré, nefúkalo. To v tomto dobrodružstve totiž hrá podstatnú úlohu. Pre malú jachtu je silný vietor nebezpečný. Čakalo nás 5-6 hodín na prekonanie 50-kilometrovej vzdialenosti do Puerto Williams.

S nami ešte cestovali Camilla a Jean, mladí Francúzi žijúci na Reunione. Najprv Gabriel predstavil prístroje, Julka poveril držaním kormidla, ponúkol nám občerstvenie. Postupne sa počasie zhoršilo a my sme pozaliezali dovnútra. Nebolo nám všetko jedno a Gabrielov ustarostený výraz neveštil nič dobré. V jachtárskom prístave Puerto Williams však bolo pokojné počasie a hneď sme aj videli Dientes, ostré kopce, okolo ktorých vedie trek.

Naša lodička zastala niekde na konci radu lodí. Znamenalo to predierať sa s ťažkými batohmi pomedzi laná, po palubách v rôznej výške a vzdialenosti od seba. Potom sa začala tortúra s tlačivami a úradmi a rozlúčka s Gabrielom. Sľúbil, že ak nenájdeme inú možnosť prepravy, príde po nás. No a my štyria pasažieri sme sa vybrali smerom k ubytovaniu na druhý koniec mestečka.

Refugio El Padrino

Mládež zostala v kempe, nám sa ušlo miesto v Refugiu el Padrino. Rozlúčili sme sa s tým, že na druhý deň pôjdeme spolu na trek a Cecília neostala dlžná svojej povesti. Sľúbila nám ranný odvoz na jeho začiatok. Bola veľmi priateľská, hneď každého nazýva priateľom a rozdáva mäkké objatia.

Refugio El Padrino je malá veselá stavba plná rôznorodých ľudí. Za 25 dolárov na osobu a deň sú k dispozícii aj nejaké potraviny – vajíčka, olej, cibuľa, pečivo, lekvár a maslo, káva a čaj. Kuchynka je dobre vybavená, môžete si uvariť. A okrem toho, ak má Cecília práve čas, zavezie vás, kam potrebujete.

Prvú noc sme teda spali v posteli, v malej štvorposteľovej izbe (poschodové postele) so skriňou, kde bol depozit na nepotrebné veci počas treku. Prebalili sme batohy a nachystali sa na cestu. Podľa našich informácií sme mohli byť o päť dní späť.

Večer bolo veselo, oslava 70. narodenín okrem ubytovaných prilákala aj známych a kamarátov. Oslávencom bol Brazílčan známy športovým výkonom. Pred pár rokmi preplával Beaglov kanál, voda mala 5,5 stupňa. Spať sme šli o pol jedenástej.

Trek Dientes de Navarino

Ráno o deviatej nás Cecília čakala s autom, zastavili sme sa aj po Francúzov a dobrodružstvo sa mohlo začať. Nazývam to dobrodružstvom preto, lebo sme sa púšťali do náročného terénu v tak vzdialenom kúte sveta. Gabriel nás nazval nezodpovednými Európanmi, keďže v našej výbave chýbal satelitný telefón.

A vrátim sa ešte trochu späť – keď sme pristáli v Puerto Williams, stretli sme mladého muža, ktorý práve absolvoval trek a bol úplne „vyklepaný“. Prízvukoval nám, aby sme sledovali počasie a nevydávali sa na cestu v daždi a potvrdil, že je to celé veľmi náročné. Bolo vidieť jeho úľavu, že to má v zdraví za sebou. Priznám sa, zneistilo nás to.

No už sme na začiatku a nechystáme sa cúvnuť. Batohy sme si vzali dobre padnúce na chrbát, hoci trochu ťažšie, a tiež nový stan, ktorý je vhodný aj do silného vetra. Vodu nevláčime, je jej všade naokolo dosť, až priveľa. Aj tak máme čo vliecť, máme stravu na päť dní.

Začiatok treku je dobre upravený, pretože veľa ľudí chodieva na prvý vrchol Cerro Bandera na jednodňový výlet. Po ceste sú aj vyhliadkové miesta. Ideme dosť pomaly, zvykáme si na záťaž, tak to mládež s nami asi dlho nevydrží.

Na Cerro Bandera strácame cestu, aj keď sme veľakrát čítali o tejto trase, predsa len ideme nesprávne, schádzame postupne nadol, aby sme sa potom príšerným terénom škriabali späť. Pohľad na krajinu je však prekrásny, špicaté kopce sú veľmi fotogenické a jazerá tiež. Keď sa blížime k miestu odporúčanému ako prvý nocľah, schádzame strmo po kameňoch a som už dosť unavená.

Dávame si oddych, vybaľujeme jedlo a keďže je ešte skoro a mladí idú ďalej, pridávame sa k nim. Po blate a kameňoch strmo stúpame do sedla, míňame ďalšie miesto vhodné na kempovanie. Mládež sa prehnala okolo nás, ide nám to pomalšie. Náhle sa zhoršilo počasie a aj značka sa stratila. Začalo pršať a snežiť, tak sa obliekame a dávame aj covery na batohy a hľadáme cestu.

Smerujeme k ďalšiemu jazeru a našťastie vidíme značku. Púšťame sa traverzom okolo jazera po naozaj veľkých kameňoch, aby sme ho obišli. Takéto úseky nemám rada a tu ich je neúrekom. Paličky sa tu nedajú použiť, cítim sa neisto. Postupne sa vyčasilo a my prichádzame k ďalšiemu jazeru, kde sa náš prvý deň končí.

Camilla so Jeanom nám šli naproti, mali už postavený stan, my ledva nachádzame miesto pre ten náš. Pôda je tu podmáčaná, ale do stanu nám nenatieklo. Julko nabral vodu z jazera, varíme večeru a ideme spať. Vodu sme pili z riečok aj jazier, nepostihli nás žiadne zažívacie problémy. Jediní znečisťovatelia sú tu premnožené bobry. Ich hrádze sú na mnohých miestach.

Ráno vstávame skoro, balenie stanu a príslušenstva nám spolu s raňajkami, ako vždy trvá hodinu. Počas dňa sa párkrát míňame s našimi kamarátmi, idú rýchlejšie a robia si prestávky, my sa snažíme cestu príliš neprerušovať. Ideme pomaly, ja brzdím, akonáhle treba prekonať veľké kamene. Ale aj mimo skál je terén ťažký, je tu veľa blata, strmé stúpania a klesania a neprehľadná, veľmi zle značená cesta, niekde skomplikovaná bobrími dielami.

Keď sme sa na trek chystali, čudovali sme sa, prečo to trvá päť dní, keď celková dĺžka je približne 50 kilometrov. Teraz už rozumieme. Po dosť namáhavej ceste plnej krásnych výhľadov a scenérií staviame stan. Onedlho sa zjavili mladí, ale plánovali ísť ďalej. Rozlúčili sme sa, na tomto treku ich už nedobehneme.

Na tretí deň sa budíme do krásneho rána. Obloha je modrá, vrcholy Dientes na dosah, odrážajú sa na hladine jazera. Terén je však stále náročný, buď bahno alebo šutre, po ktorých sa zle ide. Krajina je neskutočne krásna. Kocháme sa, až kým neprídeme na okraj veľmi strmého suťovitého úseku, ktorý musíme zdolať. Najprv sa pomaly posúvame vyšúchaným šmykľavým traverzom a potom strmo dolu, postavila som sa bokom a pomaly sa šmýkala. Dosť adrenalínové…

Iná cesta však nebola, bolo to treba prekonať. Bála som sa, ale možno sa viac Julko bál o mňa. Dolu sme si vydýchli, čakal nás ešte traverz okolo jazera, kde sme chceli stanovať. Už bolo jasné, že náš výlet bude štvordňový. Kým sme sa šmýkali strmým terénom, pri jazere sedela Camilla s Jeanom a pozorovali nás, potom nám nechali odkaz z kamienkov (Welcome J + H) a dokončili trek ešte v ten deň. My by sme to boli tiež dali, ale dohodli sme sa, že krásny deň zakončíme v prírode, civilizácie bude ešte dosť. Našli sme si pekné miesto a pár hodín oddychovali.

Ráno bolo znovu krásne slnečné, tak sme vysušili stan, zbalili sa , čakali nás už len posledné hodiny na treku. Ale aké! Neznačené cesta cez vodu, blato, kamene a popadané stromy. Samozrejme navigácia nespolupracovala. Chvíľu sme šli spolu s dvoma chlapíkmi, ale nepáčil sa nám ich postup – oddelili sme sa. Julko proste udal smer a tvrdohlavo sme šli cez všetky prekážky smerom dolu. A došli sme presne tam, kam bolo treba.

A tak šťastlivo, že sme mali aj odvoz. Do Puerto Williams by to bolo ešte 9 km po prašnej ceste. Vyzerali sme ako čerti, nepribalila som totiž ochranný krém proti slnku a dobre nás spálilo. Ale mali sme úžasný pocit, toto bol naozaj silný zážitok. Krásna krajina na konci sveta, minimum ľudí, navodzuje to pocit, že ostrov je len váš. Ukázal nám tú krajšiu tvár, počasie nám prialo.

Návrat do Puerto Williams

Naša prvá cesta viedla do obchodu, kúpili sme si pivo, sadli si na trávu pri ceste a oslávili návrat. V refugiu nebolo voľné miesto, tak sme si postavili stan v susediacom kempingu. Má veľkorysé zázemie – veľkú spoločenskú miestnosť, kuchynku, sprchu a WC, skrinky na depozit. Väčšinou tam boli mladí ľudia, ale stretli sme aj známych z refugia.

Spoznali sme Izabel, Francúzku, ktorá na Isla Navarino trávi každý rok pár mesiacov, vlastní kaviareň a spolu s priateľom grafikom vydali turistické mapy ostrova a vytyčujú turistické trasy. Býva v típí v kempe. Bola nám nápomocná s plánovaním výletov a aj vtedy, keď sme potrebovali komunikovať niečo dôležité a naša biedna španielčina ani google prekladač nepostačovali.

Po návrate z treku sme sa poriadne najedli a šli skoro spať. Nebola to dobrá noc. Mládež bola veľmi veselá a neskôr v noci Cecília prichýlila aj cestujúcich z trajektu. Ráno teda rýchlo padáme preč. Presúvame sa do refugia, zas do štvorposteľovej izby už obsadenej málo komunikatívnym mladým mužom. Nakupujeme, varíme a snažíme sa komunikovať s jachtármi, no bez odpovede. Uvažujeme nad komplikovanou cestou trajektom cez Punta Arenas a nálada klesá, nepomáha ani rozlúčkový večierok francúzskeho páru, ktorý tu strávil týždeň.

Puerto Toro

Na ďalší deň sme sa pokúsili kúpiť lístky na trajekt do Punta Arenas – neúspešne. No ozval sa Gabriel, že bude mať čas až prvého februára. Rozhodli sme sa teda zostať a viac spoznať ostrov. Napokon sme sa predsa len plavili aj trajektom. Premáva každú poslednú nedeľu v mesiaci bezplatne do najjužnejšej obývanej osady na svete Puerto Toro a až po návrate pokračuje do Punta Arenas, čo je viac ako 500-kilometrová plavba.

Neboli sme na plavbu do Puerto Toro zaregistrovaní, ale mali voľné miesta. Rýchlo som vybehla po batoh. Na palube bola aj Camilla so Jeanom, ktorí z Puerto Toro pokračovali do Punta Arenas za ďalším dobrodružstvom.

Na lodi to vyzeralo ako v autobuse, dalo sa vyjsť na prednú palubu a pozorovať veľryby, tulene, delfíny aj tučniaky. Osada Puerto Toro je veľmi malá – len pár domčekov, prístav vo výstavbe, kostolík a malá škola. Trajekt raz za mesiac privezie potrebné veci a odvezie odpad. Po hodine a pol odchádzame späť, stihli sme prejsť dookola celú osadu.

Cerro Carancha

Po návrate do Puerto Williams zisťujem, že  refugio sa trochu vyprázdnilo. Požiadali sme Cecíliu o dvojposteľovú izbu po Francúzoch. Konečne sme sa dobre vyspali.

Ráno ideme na výlet, ktorý nám poradila Izabel. Značkovala chodník na vrchol Cerro Carancha (950 m n.m.). Jeho začiatok sme našlo ľahko, po prebrodení riečky Ukika pokračujeme po ceste až na rázcestie – tu sa odbočuje k jazeru Windhond. My pokračujeme strmo hore cez les, v najexponovanejších úsekoch s pomocou lana, ktoré tu Izabel natiahla.

Nad lesom v skalnatom teréne sa orientujeme podľa tyčového značenia, neskôr len nasledujem Julka, ktorý hľadá cestu na hrebeň a vedie ma cez skalnatý terén s miernym lezením až na vrchol. Počasie sa naraz zhoršilo, začalo fúkať a strašila nás oblačnosť, tak sme opatrne zišli až k hranici lesa a naobedovali sa. Pri ceste nadol sme ocenili laná, terén bol veľmi strmý a šmykľavý.

Našim cieľom bola aj dedinka Ukika. V pár domčekoch tu bývajú potomkovia pôvodných obyvateľov Yanomanov. Príjemný deň sme zakončili večerou, ktorú pripravovala Cecília a pozvala nás k stolu. Zapekané rybacie mäso so zemiakmi bolo výborné. Sľúbila nám, že ná na druhý deň odvezie k Etnobotanickému parku Omora.

Omora a Robalo

Park Omora nás veľmi neohúril, bolo tam pár tabulí a polorozpadnuté mostíky. Pokračovali sme teda ďalej nevýrazným chodníkom s popadanými stromami a ocitli sa pri potoku. Julkovi prekonávanie prekážok problém nerobí, čo sa nedá povedať o mne. Pokračovala som teda s mokrou teniskou po ceste-neceste.

Úľava nastala až po objavení mosta – to sme už boli blízko civilizácie a miestneho múzea v peknej modernej budove. Expozícia sa venuje pôvodným obyvateľom, faune a flóre ostrova, dejinám osídľovania ale aj osobnostiam modernej histórie. Výlet zakončujeme, ako inak, v supermarkete, majú aj hotové jedlo. Píše Gabriel. Príde o deň neskôr, predpoveď počasia je veľmi zlá.

Na radu Izabel sa na ďalší deň púšťame na objavný výlet na Robalo – jeden z okolitých kopcov, na ktorý začala značiť cestu. Že sa jej to nepodarilo dotiahnuť do konca, sme zistili rýchlo. Najprv sa ocitáme na začiatku treku Dientes de Navarino, odbočujeme však na mostík doprava a málo zreteľným chodníkom stúpame.

Objavili sa značky, sú len na našej strane, cestou nazad sa budeme obzerať. Po pol hodine sa však stratili a cesta sa zdala byť nepriechodná. Dve hodiny sme sa snažili a trápili s preliezaním veľkých popadaných stromov, no vzdali sme to. Vrátili sme sa k mostíku a z východiskového bodu treku sme ešte raz, tentokrát naľahko, vyšli na Cerro Bandera. Poriadne fúkalo, rýchlo sme sa vrátili späť. Potom klasika – nákup, varenie, hygiena. Prišli noví splubývajúci, štyria mladí čilskí lekári. O pol noci som ich upozornila, že sú hluční, dali si povedať.

Spíme dosť dlho a čaká nás oddychový deň. Prechádzame sa, snažíme sa nájsť čo sme ešte nevideli – cintorín, štadión, pobočku univerzity, obchody, hotelíky a reštaurácie. Znovu sa ocitáme na Plaza de la Virgin a ideme k lesnej kaplnke zasvätenej Panne Márii. Nachádzame ešte krásne miesta vhodné aj na stanovanie a potom sa vraciame do civilizácie. Večer ešte absolvujeme darček od Cecílie, masáž chrbta. Spať ideme v očakávaní odchodu, Gabriel napísal, že sa zajtra na poludnie stretneme na migračnom úrade.

Ráno vstávame skoro. Chystáme raňajky, kým je voľná kuchynka, balíme veci a Julko ešte ide natrhať margarétky pre Cecíliu. Vyplácame ubytovanie a Cecília nám preukazuje poslednú službu – vezie nás k jachtárskemu klubu s batožinou a potom na stretnutie s Gabrielom. Často na oboch spomíname.

Po vybavovačkách na rôznych úradoch (migračný, kapitanát…) ideme konečne na lodičku spolu so sympatickou dvojicou Brazílčanov a pred druhou opúšťame prístav.

Znova v Ushuaia

Náš plán bol ísť do Národného parku v Ushuaia a stanovať tam. Počasie sa však začalo kaziť. Silno sa rozpršalo a rozfúkal sa vietor. Plavba sa skončila o pol siedmej… Gabriel sa nás opýtal, kde budeme spať. Vysvetlili sme mu pôvodný plán, ktorý sa ale kvôli počasiu aj pokročilému času nedal zrealizovať.

Gabriel si uvedomil, že s našou chabou španielčinou a neznalosťou angličtiny u miestnych asi ťažko niečo nájdeme, tak nám pomohol. Dočasné ubytovanie našiel a zaviezol nás tam. Bolo to výborné a boli sme mu veľmi vďační. Ráno nás čakal pekný pohľad z okna, zasnežené kopce. Museli sme ešte absolvovať návštevu migračného úradu, popozerali sme si mesto a navštívili Museo Fin del Mundo.

Ďaší deň sme strávili postupným presúvaním sa na do Gabrielovho apartmánu. Najprv nám tam zaviezol batožinu a nechal nás v meste, a keď tam bolo upratané, prišiel pre nás. Hneď sme mu zaplatili a rozlúčili sa s ním. Bolo to na druhom konci mestečka, ale pekný nový bytík, supermarket na dohľad. A strategická poloha na výlet k ľadovcu Glaciar Vinciguera.

Glaciar Vinciguera a Cerro Guanaco

Nepotrebovali sme využiť žiadnu dopravu. Najprv sme prešli cez obytnú štvrť Valle Andora a potom cca 4 km po prašnej ceste k bráne Turbera. Tam cesta odbočila k rieke – viedla cez rašeliniská s bohato rozkvitnutými iskerníkmi, naokolo sa pásli kone, bolo to veľmi fotogenické.

Cez rieku viedol mostík pre peších a začalo sa stúpanie v prevažne blatistom teréne až po hranicu lesa. Tam bolo potrebné prejsť na druhú stranu ľadovcového potoka a po skalnatom teréne prísť ku krásnemu modrému jazeru Lago de los Tempanos a po jeho pravom brehu dôjsť až k ľadovcu. Bol to krásny výlet v krásnom počasí. Akurát smerom dolu bol ten blatistý strmý terén dosť nepríjemný.

Posledný deň pobytu využívame na návštevu Národného parku Tierra del Fuego a výstup na Cerro Guanaco. Budíček zazvonil po šiestej, po raňajkách ideme 35 minút pešo na autobusovú stanicu a kupujeme si lístky. Na mieste sme o 9:30. Všade je veľa áut a veľa prachu.

Sme radi, keď míňame jazero a dostávame sa na rázcestie, odkiaľ cesta pokračuje strmo 550 výškových metrov, potom chviľu po blatistej plošine a na záver dvojkilometrovým traverzom na vrchol. Bolo veľmi chladno a fúkal silný vietor, zišli sa čiapky aj vetrovky s kapucou. Pri zostupe sme stretli našich brazílskych spolucestovateľov. Spiatočný autobus nám ušiel pred nosom, takže kým prišiel ďalší, potúlali sme sa ešte po parku. Našťastie dolu bolo príjemné počasie.

Do mesta sme prišli pred šiestou, čakala nás cesta do obchodu a na ubytovanie, boli sme dosť unavení. Ja som varila večeru, Julko čistil poriadne zablatené topánky. Balili sme až ráno, na letisko sme šli taxíkom o druhej poobede. Strašne fúkalo, tu sú však na to zvyknutí a tak sme odleteli.

V Buenos Aires nás čakal úplne iný svet – bolo už desať hodín večer a stále teplota 35 stupňov. Strávili sme noc v hoteli, lebo ďalší let bol až na druhý deň poobede. Doobeda sme trochu skúmali okolie, no zistili sme, že pred pár rokmi sme už boli v týchto miestach a keďže bolo dusno a teplo, radšej sme sa vrátili do hotela – tesne pred poriadnou prietržou mračien.

O druhej nás taxík zaviezol na letisko. Čakal nás 13-hodinový let do Frankfurtu, ďalší do Viedne a odtiaľ autobus do Bratislavy a ďalší do Dolian. Cesta úmornejšia ako všetky treky sa skončila na ďalší deň neskoro večer.

Na tomto výlete sme pešo prešli 170 km, jachtou 100 km a lietadlom 16 000 km. Máme silné zážitky a stále spomíname. Hlavne na príjemných a nápomocných ľudí, s ktorými sme sa v Ohňovej zemi stretli.

Fotogaléria