Klasická tatranská skialpová túra z Popradského plesa do Mengusovskej doliny. Najskôr pohodovo na Volí chrbát, od tejto sezóny úplne legálne. Po zlyžovaní Volej kotlinky sme sa rozhodli, že keď už je ten MDŽ, tak sa na záver dňa odmeníme Satanovým žľabom.

V Tatrách som absentoval už zo dva roky a tomu zodpovedali vysoké očakávania. Predpoveď počasia bola za štyri z piatich hviezdičiek, osvedčený skialpový parťák Martin dohodnutý, level tešenia sa na maxime. Zákonite sa niečo muselo pokaziť. Večer pred skorým ranným odchodom z Bratislavy som zjedol niečo neoverené a tráviaci systém mi nedovolil zaspať. Napriek tomu som o tretej nadránom totálne nevyspatý vstal z postele, navaril čaj a naštartoval motor. Vidina krásneho dňa v Tatrách bola extrémne silnou motiváciou.

Poloha a doprava

Mengusovská dolina leží medzi hrebeňom Bášt na východe a Popradským hrebeňom na západe. Prechádzajú ňou turisti s cieľom zdolať Rysy či Kôprovský štít aj horolezci mieriaci do stien Volej veže či na Žabieho koňa. V doline sa nenachádza žiadna celoročne otvorená chata, preto v zime nie je taká populárna ako Studené doliny. V pekné zimné dni tam však určite nebudeš mať núdzu o spoločnosť.

Nástupným bodom do Mengusovskej doliny je Popradské pleso (1494 m), lokalita s viacerými stravovacími a ubytovacími zariadeniami. Ak nie si ich hosťom, k Popradskému plesu sa dostaneš len po vlastných – buď po asfaltke z parkoviska pri zastávke tatranskej električky Popradské Pleso (15 €/deň), alebo po turistickom chodníku zo Štrbského plesa. V oboch prípadoch rátaj s necelou hodinkou stúpania, počas ktorého prekonáš približne 250 výškových metrov.

Veľkú časť Mengusovskej doliny podľa nového Návštevného poriadku TANAPu pokrýva vyhradený areál  zimnej turistiky. Pohyb na skialpových lyžiach je tam od 15. decembra do 15. apríla úplne legálny. Netreba mať žiadne preukazy či vybavovať registrácie, iba zdravý rozum sa silno odporúča. Lyžovanie v Mengusovskej doline je takto zlegalizované len od decembra 2023. Nepokazme si to.

Satanov žľab už do vyhradeného areálu zimnej turistiky nepatrí. Ide však o zjazd s obtiažnosťou S4+ Traynardovej stupnice. To z neho robí legálny cieľ pre skialpinistu, ktorý sa pred túrou zaregistruje podľa pokynov na webe TANAPu a je členom národného horolezeckého zväzu.

História

Popularita Mengusovskej doliny ako turistickej destinácie začala rásť od roku 1877, keď v nej Uhorský karpatský spolok vybudoval značený turistický chodník. Prvá chata pri Popradskom plese vznikla v roku 1879 a pomenovali ju podľa liptovského podžupana Vojtecha Majlátha, ktorý sa najviac zaslúžil o jej výstavbu. V roku 1897 nový majiteľ pozemkov v Mengusovskej doline, javorinské knieža Hohenlohe, dal chatu zbúrať v snahe odradiť turistov. Verejná mienka ho však donútila postaviť novú a dokonca hovoril o plánoch dotiahnuť ku plesu odbočku tatranskej železnice. Kniežacia chata po viacerých prestavbách slúžila do roku 1964. Od roku 2011 na jej mieste stojí súčasná Majláthova chata. Neďaleký horský hotel na brehu Popradského plesa je novodobá stavba, funguje od roku 1961.

Náročnosť túry

Lyžiarska túra na Volí chrbát (ku Západnej Volej štrbine) cez Voliu kotlinku je pohodová záležitosť vhodná aj pre pokročilého začiatočníka. Sklon svahov neprevyšuje 40 stupňov. Podľa Mira Peťa ide o zjazd náročnosti S3 Traynardovej stupnice s expozíciou E1. Ak svoje ambície obmedzíš len na Volí chrbát a nenatrafíš na extrémne ľadové podmienky, mačky ani cepín potrebovať nebudeš.

Satanov žľab zo Satanovho sedla do Mengusovskej doliny, to je už úplne iná záležitosť. Miro Peťo náročnosť zjazdu ohodnotil na S4+, expozíciu na E1+. Sklon v najstrmšom mieste pod sedlom dosahuje 47 stupňov. Zjazd má takmer 500 výškových metrov a výstup žľabom je fyzicky náročný. Pre niekoho môže byť dlhý pobyt v exponovanom teréne aj psychicky zaťažujúci. Inak ako na mačkách hore žľabom v zime nevyjdeš.

Do Mengusovskej doliny v zimnej sezóne nevstupuj bez kompletnej lavínovej výbavy a základného lavínového výcviku.

Naša trasa

Keďže asfaltka na Popradské pleso je bez snehu, od parkoviska stúpame lesom popri potoku, ktorý je vlastne zárodkom rieky Poprad. Je tu vyšliapaná stopa a po zvyškoch snehu sa ako-tak dá ísť na pásoch. Trvá nám necelú hodinu, kým vyjdeme k plesu, a ďalšiu polhodinu, kým sa dostaneme nad pásmo lesa. Tam sa konečne začína tatranská rozprávka. Dolina je zaliata slnkom a štíty bielou cukrovou polevou. Treba aspoň raz za rok zažiť, aby obraz uložený v pamäti nevybledol. Zaručený liek na akékoľvek životné patálie.

Trasa: Dĺžka 20,2 km, nastúpaných 1764 m, celkový čas 8:08 h. Popradské pleso 1:00 h od štartu, Volí chrbát 3:00 h, Satanova dolinka 4:00 h, Satanovo sedlo 6:00 h od štartu. GPX na stiahnutie a výškový profil získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Pri šliapaní hore dolinou obdivujeme Široký žľab (S3 E1) z Hrebeňa bášt. Vyzerá lákavo. No výjazd z neho sa nám zdá byť slabšie presnežený a beztak máme chuť na niečo náročnejšie. O chvíľu míňame susedný Červený žľab (S6- E2+). Zase až takí nároční dnes nie sme. Ideme sa najskôr rozlyžovať do Volej kotlinky, kým tam sneh od slnka úplne nezmäkne, a potom sa uvidí.

Za rázcestím, kde sa rozdeľujú chodníky na Kôprovský štít a na Rysy, si vyberáme logickú líniu v strede medzi nimi. Po prekonaní úvodného hangu sa otvára pomerne plytká a lyžiarsky sympatická Volia kotlinka. Od Hincových plies na západe nás oddeľuje Mengusovský Volovec (2227 mnm), na východnej strane kotlinky padajú svahy k Žabím plesám. Po celý čas výstupu nás od pravoboku stráži dominantný masív Volej veže.

V Západnej volej štrbine (2355 mnm) sme niečo po jedenástej, teda zhruba tri hodiny od štartu. Nazeráme na sever do rzeczspospolitej, kde takmer kolmo pod nami vykúka zasnežená hladina Czarneho Stawu pod Rysami. Oddychujeme a debatujeme o ďalšom pláne. Hornú časť Satanovho žľabu vidíme ako na dlani, je tam celodenný tieň, čo dáva nádej na dobrý sneh. Začína ma dobiehať spánkový deficit, únavu cítim viac ako by sa po takomto výstupe patrilo. Napriek tomu súhlasím, že ideme do žľabu.

Horná časť Volej kotlinky

Pri lyžovaní z Volieho chrbta púšťame malé splazy z natopeného snehu. Materiál už oťažel, ale zjazd si  aj tak užívame. Trochu vyrušuje oblačnosť, čo prichádza z doliny. Držíme sa na pravej strane kotlinky, keďže potrebujeme obísť masív Volovca a dostať sa do Satanovej dolinky. Vo výške približne 1770 mnm lepíme  pásy a začíname stúpať. Svah na veľkom sutinovom kuželi pod Satanovým žľabom je na dohľad.

Pozorujeme vzdialené postavy – kolegovia si tam urobili improvizovanú zjazdovku a lyžujú sa hore-dolu po kuželi. Keď ideme okolo, pýtame sa na snehové podmienky. Že na jednej strane je ešte prašan, hore v žľabe neboli. Tak to teda ideme zistiť na vlastnej koži. Po polovice kužeľa na pásoch, potom ešte kúsok s pomocou haršajzní. Pod začiatkom žľabu idú lyže na chrbát a mačky na nohy.

Martin celý žľab prešliapáva stopu, na striedanie ani nepomyslím. Po prebdenej noci mám baterky úplne vybité. Poháňaný neznámou vnútornou silou mechanicky dvíham nohy a zarážam lyžiarky do Martinových stôp. Sneh je stabilný, ani príliš mäkký, ani príliš tvrdý. Ojedinelé malé dosky z nafúkaného snehu sa snažíme obchádzať.

Konečne záverečné metre a sme v sedle. Trvalo nám to necelé dve hodiny vrátane kužeľa. Všetko po relatívne nosnom snehu, na ľad sme nestúpili, skaly sa nedotkli. V sedle sa vraj nachádza skalné okno vytvorené spadnutým žulovým blokom. Museli by sme dlho kopať, ak by sme ho chceli vidieť. Lokálni borci, ktorí prichádzajú chvíľu po nás, potvrdzujú, že toľko snehu tu ešte nezažili.

V sedle prakticky vôbec nefúka, dopriavame si oddych pred náročným zjazdom. Horšie je, že viditeľnosť sa rapídne zhoršila. Na druhú stranu do Mlynickej doliny to nie je o nič lepšie (aj tá strana sa lyžuje, žľab je tam približne rovnako strmý, ale kratší a užší). Nie som zvyknutý lyžovať v takých podmienkach, k tomu únava… Dolu žľabom idem vyslovene na prežitie. Tri opatrné skákané oblúky a oddych. Ďalšie tri, oddych. Ako sa žľab rozširuje a sklon znižuje, zvyšujem počet oblúkov medzi pauzami.

Nad kužeľom je viditeľnosť menej ako desať metrov a Martin sa mi stratil už pred nejakým časom. Viem že na mňa niekde v hmle čaká, hádam sa neminieme. Objaví sa presne v momente, keď mu začínam v duchu vyčítať, že sa nedrží na dohľad od pomalšieho.

Horných 20 metrov Satanovho žľabu sa nedá lyžovať na krásu

Dolnou časťou Mengusovskej doliny v hmle prefrčíme akoby sme sa tu narodili. Povedľa chodníka sa nám darí zlyžovať až k asfaltke pri Popradskom plese. Tam chvíľu váhame, či to neskúsiť po ceste s vidinou častého prenášania lyží, no nakoniec sa (správne) rozhodujeme pre lesnú alternatívu. Je to náročné kľučkovanie pomedzi stromy, ale výsledok sa ráta – prenášame len posledných 500 metrov. Ak by sme si menej vážili lyže, dalo by sa až dolu.

Baliac veci do auta si uvedomujem, že ísť do Satanovho sedla po prebdenej noci nebolo úplne rozumné. A to ešte neviem, že o tri týždne po našom výstupe sa tam stane smrťák. Niekedy je vášeň silnejšia ako rozum. O hodinu neskôr sa zvítavam s Jarkou, ktorá vyrazila do Tatier o deň neskôr. Ako oneskorený darček k MDŽ jej na ďalší deň sľubujem čisto relaxačnú vychádzku na Zbojnícku chatu.

Fotogaléria