Pri pohľade na dramatické steny Jôf di Montasio som si posledné dva roky zakaždým trpiteľsky povzdychol. A to dosť často, keďže som v kraji pod Júlskymi Alpami pravidelným hosťom. Éra sebaľútosti sa konečne uzavrela začiatkom októbra 2023. Členok konečne v ako-tak použiteľnom stave, zladená partia aj počasie. Jarka síce ráno musela ostať v posteli, no s Alenou a Zdenkom sme horu úspešne vyliezli aj zliezli. Pre mňa to bola túra roka. 

Pri výstupe na Jôf di Montasio sme využili trasu cez rebrík Pipan, čo je najľahší z možných variantov výstupu a považuje sa za via normale. Aj tak však ide o náročnú vysokohorskú túru, ktorá si vyžaduje skúsenosti s chôdzou v exponovanom teréne a lezením cez kolmé zaistené úseky. Zostup som si na záver sólovo predĺžil o spektakulárny traverz po zaistenej lávke Sentiero Leva.

Poloha

Jôf di Montasio (2754 m) je najvyšší vrchol talianskej časti Júlskych Álp a druhý najvyšší v celom pohorí. Prekonáva ho len slovinský Triglav (o 111 metrov). Výstup je možný od juhu zo sedla Sella Nevea, kde sa po slušne udržiavanej horskej ceste dá autom vyjsť do výšky 1500 m. Trasy od severu z doliny Saisera pri Tarvisiu sú náročnejšie. Jednak kvôli prevýšeniu (posledné parkovisko je vo výške 1000 m), ale aj technicky (severné steny sú strmšie). V tomto článku bude reč o výstupe z juhu.

Cesta zo Slovenska pod Jôf di Montasio trvá minimálne 5 hodín, takže na výlet na otočku to asi nebude. Blízke ubytovacie možnosti sú okrem chaty Brazza (1660 m, leží priamo v trase výstupu z juhu) v Sella Nevea a Tarvisiu. Prípadne v slovinskom stredisku Bovec.

História

Približne 20 kilometrov dlhá horská skupina Montasio bola odjakživa prirodzenou hranicou medzi Korutánskym vojvodstvom a Benátskou republikou. Neskôr medzi Habsburgskou monarchiou a Talianskym kráľovstvom. Pod jej svahmi sa hovorilo štyrmi jazykmi. Taliansky názov Montasio má pôvod v miestnom furlánskom jazyku (v originále Jôf dal Montâs). V nemčine sa vrch pôvodne nazýval Bramkofel, po slovinsky Špik nad Policami. Neskôr aj v týchto jazykoch presadil názov Montasch, resp. Montaž.

Za prvej svetovej vojny Montasio spoľahlivo oddelilo rakúsko-uhorské vojská na severe od talianskych na juhu. Prírodné podmienky na hore boli príliš náročné na to, aby sa tam ktorákoľvek zo strán pokúsila o vážnejšiu bojovú akciu. Talianski Alpini však na hrebeni udržiavali sezónne pozorovacie pozície. Ostal po nich práve rebrík (scala) Pipan uľahčujúci prekonanie najstrmšieho úseku tesne pod hrebeňom.

Náročnosť a vybavenie

Na túru si treba nájsť okno stabilného pekného počasia, vyhradiť si na ňu celý deň a začať čo najskôr ráno. Ideálne obdobie je september a október, v letných mesiacoch pozor na búrky. Vzhľadom na južnú orientáciu sa netreba obávať snehových polí. Presnú trasu nájdeš na mape nižšie.

Trasa cez Scalu Pipan je klasifikovaná ako ferrata obťažnosti B. Sedací úväz a ferratový set sa určite zíde. Borci zvyknutí na vysokú expozíciu si možno vystačia s odsedkou na statické priistenie sa pri čakaní na rebríku. Prilba je vzhľadom na drobivú skalu a množstvo ľudí absolútna nevyhnutnosť. Kto si chce prejsť aj Sentiero Leva, musí rátať s ferratou klasifikovanou za C. Ale nie je to žiadne kolmé športové lezenie, skôr exponované traverzy.

Vzhľadom na neznámy terén a rolu najskúsenejšieho v tíme som v batohu nesol aj 30 metrov lana a nejaké to horolezecké železo pre prípad núdze. Ak by boli v partii len samí ostrieľaní horali, asi by som túto výbavu s pokojným svedomím nechal doma.

Naša trasa

Od parkoviska pod kravskými salašmi Pecol stúpame po hospodárskej ceste cez pasienky, smerom ku chate Brazza. Chatu obchádzame zľava, takto skoro nemáme dôvod sa tam zastavovať. Otvárajú sa výhľady na cieľ túry. Vrchol osvetlený vychádzajúcim slnkom budí rešpekt. Keď sa obzrieme na opačnú stranu, vidíme mohutný hrebeň na taliansko-slovinskej hranici s dominantnými Kaninom (2587 m). V hrebeni rozoznávam Prestreljeniško okno, z ktorého som v zime lyžoval.

Trasa: Dĺžka 13 km, nastúpaných 1466 m, celkový čas 9:20 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Tesne nad chatou míňame správnu odbočku doľava a spamätáme sa, až keď nastúpame asi 50 výškových nesprávnym smerom. Keďže sa nám nechce strácať výšku, za varovného pískania svišťov absolvujeme polkilometrový traverz trávnatého svahu mimo chodníka.

Vo výške približne 2000 m si dopriavame krátku pauzu. Stúpame ďalej pod sedlo Forca dei Disteis (2242 m), kde si dávame veľký pozor, aby sme neodbočili doľava na chodník k bivaku Suringar. Aj od neho vedie cesta na vrchol Montasia (cez Canalone Findenegg), ale je to nepríjemný rozbitý kuloár. A to nechceme. V sutinách a cez skalné výšvihy sa snažíme držať via normale.

Orientáciu nám uľahčujú nám početní spolupútnici a tiež skupinky miestnej sorty kamzíkov. Zásadne pózujú čo najbližšie k turistickej trase a nechajú ľudí priblížiť sa na pár metrov. Výstup uľahčujú nesúvislé zaistené úseky, natiahnuté naozaj len tam, kde je to treba. Už máme natiahnuté sedáky a na hlavách prilby.

Prichádzame ku širokému kuloáru pod rebríkom Pipan. Vedľa neho je v stene vidno výrazné skalné okno. V kuloári sa značenie trasy často stráca. Po chvíli rezignujeme na hľadanie červených bodiek a ideme podľa vlastného úsudku rovno hore.

Úzkym hrdlom v podobe rebríka napodiv prechádzame bez väčšieho zdržania. Púšťame iba jednu zostupujúcu partiu. Rebrík má asi 70 metrov rozdelených do viacero úsekov. Je poriadne vzdušný, ale nový a očividne dobre udržiavaný. Istíme sa ferratovými setmi. Využívame ich aj v zaistenom úseku, ktorý nasleduje nad rebríkom.

Hrebeňový úsek k vrcholu je už relatívne pohodová prechádzka, hoci v exponovanom a členitom vysokohorskom teréne. Kríž je od nás vzdialený vzdušnou čiarou možno 500 metrov, ale dostať sa k nemu trvá ešte asi 40 minút. Na vrchle je celkom tlačenica a brutálne výhľady na všetky strany. Na východe rozoznávam Triglav, Jalovec a ďalšie slovinské štíty, na severozápade Grossglockner, na západe dolomitské Monte Antelao. Teda, aspoň si myslím, že sú to ony. Nik neoponuje, takže asi sú ;)

Pri zostupe sa na rebríku zdržiavame o trochu dlhšie. Máme smolu na jednu veľkú partiu stúpajúcich oneskorencov. Keď ho máme úspešne za sebou, kontrolujem čas a náladu v družstve. Výsledok je pozitívny, no túžbu prejsť si ešte Sentiero Leva so mnou nikto nezdieľa. OK, prejdem si ho teda sólo.

Znamená to menšie predĺženie návratovej trasy a nastúpanie nejakej tej stovky dodatočných výškových metrov. A výdatnú porciu zážitkov navyše. Sentiero Augusto et Elenita Leva je krásna lávka dolomitských parametrov. Zarezaná do úbočia Montasia od odbočky pod rebríkom Pipan pomaly klesá do sedla Forca del Palone (2250 m). Tam sa núka logická línia na zostup do doliny cez sutinový kotol. No ten je ohrozovaný veľkým zosuvom.

Lepšie je prekonať ešte jeden zaistený výšvih (obťažnosť C) smerom na Cima di Terrarosa (2420 m). Vrchol vynechávam a ešte pod ním nastupujem na pohodllný, serpentínami vedený chodník k Rifugio Brazzi. To je pre môj boľavý členok dôležité. Na chate sa mám stretnúť s Alenou a Zdenkom, nechcem ich nechať dlho čakať.

Prekvapený zvyšok tímu nachádzam na terase chaty presne v momente, keď sa chystajú na prvý dúšok z práve zakúpených nápojov. Zhadzujem batoh, objednávam si nealko pivo a vďačne si s nimi pripíjam na vydarený deň.

Praktické info

• Horská cesta zo Sella Nevea ani parkovisko pod salašom Pecol napodiv nie sú spoplatnené (aspoň počas našej návštevy neboli). Inak sa v podobných lokalitách v tejto časti Talianska zvyčajne vyberá poplatok 5 € na auto a deň.
• Veľké parkovisko bolo v peknú víkendovú sobotu o ôsmej ráno takmer úplne plné.
• Chata Brazza mala 7. októbra letnú sezónu už oficiálne uzavretú. Zrejme v očakávaní náporu víkendových turistov mimoriadne otvorili terasu s občerstvením.

Doplnkové tipy

• Od parkoviska sa okrem nami zvolenej trasy dá pod steny Montasia stúpať aj alternatívnym chodníkom viac vľavo, cez Casere Pecol.
• Paralelne s rebríkom Pipan je možné vystúpať na hrebeň po strmých suťotrávach napravo (pri pohľade zdola) od rebríka. Odporúčam iba v prípade extrémnej zápchy na rebríku, ktorý je za bežných podmienok bezpečnejší aj rýchlejší.
• Svahy pod stenami Montasia sú v zime celkom zaujímavým skialpovým terénom a kto na to má, vie vyjsť až na hrebeň (do sedla Palone). Späť do Sella Nevea sa potom zjazduje po ceste, ktorú v zime neudržiavajú. Vzhľadom na južnú orientáciu lokality sa však vhodné podmienky vyskytujú len zriedka.

Fotogaléria