Stredne náročný poznávací cyklovýlet so štartom od talianskeho jazera Santa Croce. Smerom na sever popri rieke Piava do mestečka, ktoré kedysi vymazal z mapy vodný živel. Všetko po upravených cyklochodníkoch s prevahou asfaltu. V článku nájdeš aj videoreport.
O výbere destinácií pre naše výlety v lete 2023 rozhodoval stav kolien a členkov. Viac ako na nohách sme sa hýbali na kolesách a namiesto hôr väčšinou okolo riek a jazier. Takto sme s Jarkou dospeli aj k nápadu na cykloturistiku na strednom toku talianskej rieky Piava. Tej, ktorú pred vyše sto rokmi do červena farbila krv našich pradedov preliata za cisára pána. V prípade dobrovoľníckych čs. légií vytvorených zo zajatcov aj proti nemu.
Za východiskový bod sme si vybrali Lago di Santa Croce – populárny kitesurfingový spot asi 20 kilometrov od regionálneho centra Belluno. Mimochodom, v Bellune sme strávili jedno príjemné predpoludnie a jeho návštevu veľmi odporúčam. Čarovné historické mesto na úpätí pohoria Dolomiti Bellunesi nie je ani príliš veľké, ani malé, a zatiaľ nie je preplnené turistami.
Priamo na brehu jazera Santa Croce sa nachádza kemp Sarathei, ktorý by som charakterizoval ako vydarenú kombináciu talianskej pohodovosti a nemeckej systematickosti. Medzinárodná klientela kempu, vrátane surferských týpkov okupujúcich miesta najbližšie ku pláži, bola tiež do pohody. Kemp má vychytenú reštauráciu s relatívne ľudovými cenami. Radi do nej chodia aj ľudia zvonku a bez rezervácie sa tam navečeriaš len so šťastím.
Lago di Santa Croce leží v nadmorskej výške necelých 400 metrov okraji náhornej plošiny Alpago, ktorá tvorí medzistupeň medzi prímorskými nížinami okolo Benátok na juhu a vysokými štítmi Dolomitov na severe. Teplotný rozdiel spôsobuje, že v lete sa hneď po poludní nad jazerom dvíha silný vietor. Surferi sa horúčkovito navliekajú do neoprénov a bežný smrteľník užasnuto pozoruje divadlo farebných krídel nad tyrkysovou hladinou.
Na juhozápad od jazera sa do výšky necelých 1800 m dvíha horský masív Alpe del Nevegal so zaujímavými možnosťami na MTB vyžitie trailového charakteru. No my sme sem prišli za poznávacou cykloturistikou. V pláne je previezť sa od jazera ku rieke Piava a potom pokračovať proti jej prúdu dovtedy, kým bude k dispozícii pekná cyklocesta. Resp. kým sa nám bude chcieť. Absolvujeme tak maličkú časť z populárnej diaľkovej trasy Mníchov – Benátky.
Trasa: Dĺžka 53,5 km, nastúpaných 894 m, celkový čas 3:50 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.
Značená cyklotrasa sa začína hneď za plotom kempu. Drevený most nás prevádza na druhý breh riečky Tesa tesne pred jej ústím do jazera. Prechádzame cez malú prírodnú rezerváciu, v lužnom lese vedľa chodníka sú rozmiestnené umelecké inštalácie. Nasleduje pasáž cez dvojicu idylických farmárskych usadlosti. Zákazová značka a nápis Súkromný pozemok nás trochu zneisťujú, ale kontrola mapy potvrdzuje, že sme na oficiálnej cyklotrase.
Cykloturistická atrakcia sa končí v areáli vodnej elektrárne, čo objasňuje záhadu vodného kanála strateného v skale.
Niekoľko nasledujúcich kilometrov cyklotrasa vedie po obslužnej komunikácii vodného kanála. Pri dedine Soccher sa kanál mení na akvadukt. Zvláštny pocit, ísť popri betónovom koryte zadržiavajúcom obrovskú masu vody. Akvadukt sa o chvíľu mení na tunel a vodný tok sa vnára do úbočia hory. Asfaltová cyklocesta sa krátkom úseku mení na štrkovú a vedie nás popod skalné bralo. Smerovka ukazuje odbočku do lezeckej oblasti Parete dei Falchi. Vyzerá zaujímavo – veľká stena s viacdĺžkovými cestami.
Prvý raz sa dostávame do tesnej blízkosti rieky Piava a ešte netušíme, že o chvíľu budeme prechádzať cez najatraktívnejší úsek dnešnej trasy. Cyklochodník sa zrazu stráca v tuneli, potom sa opäť vynára von a po lávke vysekanej do skaly nad riekou pokračuje do ďalšieho tunela. Cestička je kľukatá a v zákrutách hrozí zrážka s protiidúcim cyklistom. Riziko znižuje niekoľko zákrutových zrkadiel. Prejazd tunelmi je zaznamenaný na videu, ktoré nájdeš nižšie.
Cykloturistická atrakcia sa končí v areáli vodnej elektrárne, čo objasňuje záhadu vodného kanála strateného v skale. Dedukujem, že na túto časť cyklotrasy využili technické komunikácie vybudované v súvislosti s vodným dielom. Palec hore. Stavím sa, že na Slovensku by sa našlo tisíc byrokratických dôvodov, kvôli ktorým by verejné využitie takej infraštruktúry nebolo možné.
Od elektrárne pokračujeme do obce Soverzene po hradskej s minimálnou premávkou. Dva mesiace pred nami tadiaľto prechádzal pelotón Giro d’Italia 2023, čo pripomína bohatá výzdoba v tónoch magenty. Akoby to bolo včera. Mašle na plotoch a stromoch, veľkoplošné murály, skupiny jednofarebných starých bicyklov a vtipné slamené sochy. Videli sme to na viacerých miestach Talianska, ľudia pretekmi naozaj žijú a zaradenie do itinerára je pre každú dedinu udalosť desaťročia.
Ďalších päť kilometrov cyklotrasa vedie paralelne s cestou. Od obce Provagna už ideme spolu s autami po hradskej, premávka je znesiteľná. Keď prechádzame cez most ponad akýsi prítok Piavy, mám neurčité tušenie. Zastavujem a kontrolujem mapu. Áno, sme na mieste, kde sa do Piavy vlieva horská riečka Vajont. Niekde nad nami stojí nezvyčajne vysoký priehradný múr, ktorý som si všimol z auta pred dvomi dňami a následne si vyhľadal, čo je to zač.
Neslávne známu priehradu Vajont začali stavať v 50. rokoch minulého storočia a jej múr bol svojho času najvyšší na svete. S 262 metrami sa doteraz drží na desiatom mieste. Keď Vajont v roku 1963 po dokončení konečne napúšťali vodou, obrovský zosuv z blízkeho kopca spustil 250-metrovú cunami vlnu. Priehrada vydržala, no voda sa preliala ponad múr a cez úzku roklinu (nad ktoru práve stojíme), dosiahla dolinu Piavy.
Pri pohľade na mestečko Longarone stojace pomerne vysoko na opačnom brehu širokého koryta rieky sa zdá byť neuveriteľné, že ho prílivová vlna z priehrady úplne zničila. Počet obetí dosiahol dvetisíc. Najhoršie na celom príbehu je, že zosuv sa očakával. Písali sa analýzy, robili simulácie a technické opatrenia, no geológovia s inžiniermi sa prepočítali. Pod tlakom vlády, ktorá potrebovala dôležitý zdroj energie pre priemysel, sa nebral ohľad na protesty lokálnych ľudí ani na kritické vedecké názory.
Priehrada sa od katastrofy nevyužíva, no robia sa tam exkurzie a v stene rokliny pod múrom je natiahnutá Ferrata della Memoria (D, čas lezenia 2 h). Nás teraz viac ako ferrata zaujíma nejaká občerstvovacia stanica, preto odbáčame na most do Longarone a potom do nábrežnej rekreačnej zóny. Ako na potvoru nestretávame žiadny otvorený bar. Mali sme ísť radšej cez centrum.
V nádeji, že neskôr budeme mať väčšie šťastie, pokračujeme do mestečka Castellavazzo. V čase siesty tam skapal pes. Zaháňame akútnu krízu tyčinkami rozhodujeme sa pre návrat na cyklotrasu. Uvidíme, ako sa nám bude páčiť ďalej na sever proti prúdu Piavy. Nakoniec sú z toho už len dva kilometre jazdy. Cyklotrasa vedie príliš blízko frekventovanej cesty a od istého bodu priamo po nej. Presne tam nám na dnes dochádza chuť objavovať.
Otáčame sa a šliapeme nazad do Longarone. Veríme, že v centre určite bude niečo otvorené. Cestou míňame reklamy na outlety s okuliarovými rámami, ktorých výrobou je preslávený podhorský región Cadore. Ten sa síce začína kúsok severnejšie od bodu, kde sa sme sa otočili, no biznis s okuliarmi očividne presahuje aj do susedných chotárov.
V Longarone na námestí (prakticky všetko je tu nanovo vybudované po Vajontskej katastrofe) odychujeme v bistre pri panini a pive. Čašník je celkom zhovorčivý a slušnou angličtinou nám vysvetľuje, že miestny korenený speck, ktorý máme v sendvičoch, je niečo úplne iné ako prosciutto z nížin pri rieke Tagliamento. My nejaký veľký rozdiel necítime, ale radi mu veríme.
Z Longarone sa už vraciame prakticky rovnakou trasou. Väčšinou z kopca, čo však čiastočne kompenzuje protivietor. Čím bližšie k jazeru, tým je vietor silnejší. V cieli zisťujeme, že celá surferská komunita z kempu je na vode, a k tomu desiatky prišelcov.
Musím uznať, že je to neporovateteľne fotogenickejší šport ako moje dávne windsurfingové pokusy na ťažkopádnej trojmetrovej doske. Machrujem a vysvetľujem Jarke rozdiel medzi windsurfingom a kitesurfingom, windfoilom a wingfoilom. No zvládanie silného vetra je náročné aj pre diváka. Po dvadsiatich minútach bežíme preč z pláže hľadať závetrie.
V kempe nám medzitým pribudli susedia, sympatická holandská rodina s veľkým stanom. V rámci zdvorilostného smalltalku poskytujeme základné info o sebe a holandský tatko sa hneď chytá, že vlani v lete u nás strávili tri týždne. Pýtam sa, či nemali problém nájsť kempy, keďže s týmto druhom infraštruktúry je to u nás slabé? Hovorí, že vo východnej časti to bolo trochu ťažšie, ale dalo sa. Ako sa im páčil Spišký hrad, Slovenský raj alebo Levoča? Keď nereaguje ani na jeden názov, dochádza mi to. Celý čas hovorí o Slovinsku ;) Ah, Slovakia? Maybe next year.
