Dve túry v národnom parku Durmitor v Dinárskych Alpách v Čiernej Hore. Zvládnuteľné aj bez skorého ranného vstávania, trochu adrenalínové pre exponovaný terén a reťaze, s nádhernými výhľadmi a kúpaním sa v plese. Vhodné aj pre menej zdatných turistov, ktorí sa neboja trochu „hecnúť“.

Národný park Durmitor v Čiernej Hore je asi moje najobľúbenejšie miesto na horskú turistiku. Už keď som ho v roku 2018 prvýkrát navštívila (ale kvôli morálu družstva veľmi neprebádala), tak som si povedala, že sa sem ešte vrátim. A aj som sa vrátila. Tentoraz v rámci dovolenky na štýl “Balkan tripu” vo dvojici s mojím priateľom Dušanom.

Durmitor bol našou prvou zastávkou, potom sme pokračovali do Tirany, na juh albánskeho pobrežia a späť sme sa vrátili cez Sarajevo. Za mňa ideálna kombinácia turistiky, relaxu na pláži a rušnej atmosféry balkánskych miest.

V Durmitore sme boli ubytovaní na farme na samote asi 15 minút autom od mestečka Žabljak, ktoré je centrom tunajšieho turistického ruchu. Ak máte auto, odporúčam sa Žabljaku práve kvôli jeho turistickosti vyhnúť a radšej sa ubytovať niekde v jeho okolí.

Prutaš a Škrčka jezera

V národnom parku Durmitor sme strávili dva celé dni, a teda sme stihli dve plnohodnotné túry. Tú ľahšiu sme sa rozhodli absolvovať ako prvú, veď “na rozcvičku”. Vybrali sme si vrch Prutaš (2401 m n. m.), ktorý sa nám podľa online sprievodcov javil ako vhodný kandidát s krásnymi výhľadmi a nie tak veľkým prevýšením. My sme sa ale rozhodli, že nechceme vyšľapať iba na Prutaš, ale pozrieť si aj krásne Škrčka jezera ležiace pod ním. Nakoniec to prevýšenie bolo teda solídnych tisíc výškových metrov, s naozaj prudkým klesaním.

Výlet sme začali pomerne neskoro, o deviatej ráno. Na farme s troma ubytovacími jednotkami raňajky podávali iba od ôsmej, a ja s Dušanom bez raňajok predsa nešliapeme :) Autom sme sa po scénickej ceste vyviezli až do výšky asi 1700 metrov, k veľkému rámu s nápisom “Sedlo”. Výhľady sú v Durmitore už aj po ceste autom. Pri ráme je menšie parkovisko, ale v hlavnej sezóne ani o deviatej ešte nebolo plné. Vyberač vstupného však prítomný bol a skásol nás 5 € na osobu za celodenný vstup do národného parku.

Plní elánu sme sa pustili hore kopcom, bruchá boli plné, nálada dobrá. Ľudí na tejto trase veľa nebolo, za celý deň sme stretli asi šesť-sedem skupiniek. Po asi hodine príjemného stúpania sme prišli do sedla Škrčko zdrijelo vo výške 2100 metrov. Odtiaľ sme mali krásny výhľad na Bobotov Kuk, ktorý od Prutašu delí iba dolina s jazerami Škrčka.

Zo sedla sa na Prutaš šlapalo po dlhom hrebeni, občas mierne exponovanom, viackrát s vrcholom akoby na dosah. Po trištvrte hodinke sme dosiahli vrchol, kde v tráve leňošilo zopár turistov, ale inak tam bolo prázdno. Naskytli sa nám odtiaľ výhľady na juh a juhovýchod, videli sme aj hory, ktoré tvoria hranicu s Albánskom.

Po dosiahnutí vrcholu sa dá buď pohodlne zísť späť do sedla Škrčko zdrijelo, alebo sa pustiť krkolomne dole k jazerám. My sme si zvolili druhú možnosť. Zostup na túto stranu bol strmý (rozhodne by sa zišli paličky), exponovaný a náročný na kolená aj morál. Keď sme sa na druhý deň z Bobotovho Kuku pozerali na masív Prutašu, ani sa nám nechcelo veriť, že tadiaľ nejaká cesta vedie. Odmena v podobe oddychu a občerstevnia pri jazere však bola na dosah.

Keď sa nám po asi hodine a pol konečne podarilo zostúpiť k jazerám, dochádzala nám spolu so silami aj voda. Našťastie sa však medzi malým a velkým jazerom Škrčka nachádzala útulňa (bez personálu), kde bol aj prameň. Dve skupiny turistov, ktorých sme stretli, sa tu aj chystali prespať. Ďalšiu dvojicu sme videli kúpať sa vo väčšom jezere Škrčka. Nepodarilo sa nám zistiť, či je to dovolené, ale keďže sa kúpali aj kravy pasúce sa na druhom brehu, asi na tom nikomu nezáležalo.

Občerstvili sme sa a pokračovali hore dolinou späť do sedla, ktorým sme prešli aj ráno. Výstup by bol aj fajn, ak by sme za sebou nezbadali veľký búrkový mrak, prichádzajúci spoza Bobotovho Kuka. Keď bolo o chvíľu počuť aj hromy, popchli sme unavené nohy do rýchlejšieho kroku.

Sedlo sme stihli včas prejsť, do auta sme to už ale nestihli. Búrka nás zastihla a bola priamo nad nami. Nezostávalo nič iné, len si nájsť priehlbinu medzi kameňmi a búrku aj s krúpami prečkať. Zmokli sme do nitky, v topánkach nám ločkala voda, morál klesol na bod mrazu. Našťastie nebolo veľmi chladno, ale trpko som ľutovala naše rozhodnutie raňajkovať namiesto skorého nástupu na túru.

Bobotov Kuk

Na Bobotov Kuk (2523 m n. m.) sme mali pôvodne úmysel ísť dlhšou trasou zo Žabljaku a cestou stihnúť aj návštevu ľadovej jaskyne. Kvôli svalovici a stále vlhkým topánkam z predchádzajúceho dňa sme sa však rozhodli skúsiť to iba “normálkou”, ktorá nám dovtedy pripadala príliš ľahká.

Podľa mapy sme mali túru stihnúť za 4,5 hodiny, trvalo nám to v skutočnosti aj s prestávkami asi 7 hodín. Pretože sme nepoučiteľní, túru sme znova začali až okolo deviatej. Parkovisko vo výške 1900 metrov v sedle príznačne pomenovanom Sedlo už bolo plné, ale podarilo sa nám zaparkovať pozdĺž cesty. Na túru na Bobotov Kuk sa dá nastúpiť aj z parkoviska pri vyhliadkovom ráme, odkiaľ sme začínali túru na Prutaš. Táto cesta je na vzdialenosť kratšia, ale strmšia.

Nástup viedol popod vysokú skalnú stenu, ale asi ako na každej túre v Durmitore, aj tu boli už od začiatku prítomné dychberúce výhľady. Po prekonaní jedného strmšieho úseku zaisteného reťazami sme sa ocitli na krásnej náhornej planine, odkiaľ to bola pod masív Bobotovho Kuku asi hodinka príjemnej prechádzky.

Ako to už býva, predtým, než sme mohli začať vôbec stúpať na vrchol, sme k nemu museli najprv zísť. Potom sa začal asi dvojhodinový prudký výstup hore, sem-tam po skalách, inokedy po suti a potom zas za pomoci rúk.

Keď sme vyšli do sedla pod Kukom, uvideli sme tam minimálne tri psy, a cestou na vrchol ďalšie dva. Neveriacky sme krútili hlavami nad tým, ako sa taký veľký ovčiarsky pes vytrepal až na vrchol, a zároveň sme pri pohľade na ten kilometrový pád do údolia pochybovali nad zodpovednosťou ich majiteľov. Psy ale vyzerali, že žiaden problém nemajú a jeden nás poklusom na úseku zaistenom reťazami ľahko predbehol.

Posledný úsek cesty na vrchol je najkrajší, ale veľmi exponovaný – rozhodne nie je pre malé deti alebo turistov, ktorí majú problém s výškami. Chodník nás zaviedol na druhú stranu skalného masívu, a my sme zrazu mali Škrčka jezera ako na dlani. My sme sa z tej trochy adrenalínu tešili, ale keď začali zhora padať kamene, nebolo nám všetko jedno. Nabudúce by som si určite radšej vzala prilbu.

Na vrchole sa na malom priestore tlačilo pár desiatok ludí (a jeden pes) ale pohľadu na Prutaš, jazerá Škrčka, ale aj Žabljak a Crno jezero sme sa nevedeli nasýtiť ani my. Poučení z predchádzajúceho dňa sme sa ale veľmi dlho nezdržiavali, ak by nás tu stretla búrka, bolo by to veľmi nepríjemné.

Zostupovú cestu sme zvolili takú istú. Po ceste sa nám aj podarila doplniť voda z potoka, ktorý tiekol údolím. Za celé dva dni sme nevideli ani jednu horskú chatu s občerstvením, všetko si je treba priniesť poctivo na chrbte.

Po zostupe sme sa rozhodli využiť horúce počasie a ísť si obzrieť Crno jezero, ktoré je turistickým epicentrom. Dá sa sem dostať iba za 10 minúť chôdze od auta zo Žabljaku a náš päťeurový denný vstup do národného parku nám platil aj tu. Rozhodli sme sa, že sa tu okúpeme. Vo vode trochu pri vstupe prekážali kamene, ale koncom augusta bola voda celkom príjemná, vzhľadom na to, že Crno jazero je pleso. Pre náš to bolo veľmi príjemné ukončenie náročného dňa.

V Durmitore sme sa zdržali iba dva dni, itinerár výletu hlásal, že ďalšou zastávkou bude albánska Tirana. Určite by sme tam ale vydržali aj dlhšie – okrem hlavných turistických atrakcií ako je Crno jezero a Bobotov Kuk tam bolo relatívne prázdno, do vysokej nadmorskej výšky sa dalo pohodlne dostať autom, ubytovanie nás vyšlo asi 15 eur na osobu a noc a osobitý ráz týchto hôr s krásnymi výhľadmi si nás podmanil.

Fotogaléria