Epický okruh v talianskej časti Júlskych Álp. Deväťdesiat percent trasy síce vedie po kvalitnom asfalte, ale zvyšných desať sa dá prejsť len na horskom bicykli. Žiletkári sa zo sedla Somdogna musia vrátiť rovnakou cestou ako vyšli hore. Napriek tomu som ich stretol dosť.
Severné Taliansko je raj pre cyklistu, ktorý má rád kopce. Platí to aj pre región Friuli v blízkosti rakúskej a slovinskej hranice. Nechápem, kto udržiava nespočetné kilometre vyasfaltovaných horských cestičiek. Musia mať cestárov ako v Amerike zubárov. Alebo to jednoducho vedia. Podmienky v severotalianskych horách si vychutnajú najmä jazdci na cestných bicykloch. Terénov pre horský bicykel je menej, pretože svahy sú tu extréme strmé a povrchy kamenisté.
Okruh cez sedlo Somdogna som prešiel na horskom bicykli, hoci je prevažne asfaltový. Iný spôsob ako trasu zokruhovať jednoducho nie je. OK, veľmi otrlý jazdec by zjazd zo sedla do doliny Saisera možno dal aj na graveli. No ja som takému sado-maso štýlu zatiaľ neprišiel na chuť. Odporúčam tiež dodržať smer jazdy so stúpaním do najvyššieho bodu po asfalte a zjazdom z neho po šotoline. Opačne by to bolo o dosť náročnejšie.
Trasa: Dĺžka 53 km, nastúpaných 1228 m, celkový čas 3:45 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.
Štartujem v mestečku Pontebba a prvé kilometre idem priamo na juh po cyklotrase Ciclovia Alpe Adria Radweg. Tento úsek som už prešiel viackrát. Necelých desať kilometrov v miernom klesaní po násypoch, mostoch a v tuneloch zrušenej železnice ubehne veľmi rýchlo. Len v tých tuneloch ma brzdí kvalita osvetlenia.
Presne v momente, keď začínam sám sebe nadávať za výber trasy, sa objavuje tabuľa s nápisom Sella Somdogna 1392 m n. m.
Ak tadiaľto pôjdeš prvý raz, môže ti to trvať dvakrát dlhšie ako mne. Každú chvíľu budeš zastavovať a fotiť – výhľady na rieku Fella, vodopády tečúce z okolitých strmín či vrcholy Júlskych Álp. Alebo aj betónové monštrá, ktoré horskú dolinu Canal del Ferro premenili na dopravný koridor európskeho významu.
V osade Dogna, kde cestná estakáda vedie len pár metrov od veže kostola, odbáčam do horskej doliny Val Dogna. Úzka asfaltka stúpa popri toku riečky, ktorá sa (ako inak) nazýva Torrente Dogna. Občas míňam odbočku do usadlostí nachádzajúcich sa vyššie na úbočiach, občas malú skupinu domov. Áut tu jazdí minimálne, spolužitie s nimi je pre cyklistu bezproblémové.
Dolinou vedie pútnická trasa Il Cammino Celeste (Nebeský chodník), ktorá sa začína na ostrove Barbana v lagúne jadranského prístavu Grado a končí sa na hore Monte Lussari nad Tarvisiom pri rakúskej hranici. Peších pútnikov nestretávam, že by išli na bicykloch? Cyklistov niekoľkých predbieham. Väčšinou ide o zmiešané dvojice, pán bez motora a dáma na ebiku. Zo dvaja žiletkári zase prebiehajú mňa.
V rannom opare sa mi nad horným koncom doliny otvára výhľad na majestátny Jôf di Montasio (2753 m), najvyššiu horu v talianskej časti Júlskych Álp. Nekonečné stúpanie už cítim v nohách aj na zadku, navyše začína pripekať slnko. V duchu ďakujem za časté tienisté úseky. Výškový rozdiel medzi najnižším a najvyšším bodom trasy je tisíc metrov, to sa nedá oklamať (iba ak elektromotorom).
Tak ako všade v okolí niekdajšej hranice medzi Talianskom a Rakúsko-Uhorskom, ani vo Val Dogna nechýbajú pamiatky z čias Grande Guerra. Jedna informačná tabuľa mi odhaľuje pôvod čudných betónových stĺpov nad cestou (pozostatok vojenskej zásobovacej lanovky), ďalšia približuje históriu kamenného baraku pri odpočívadle (slúžil ako zázemie pre vojakov strážiacich hraničný hrebeň na severnej strane doliny).
Presne v momente, keď začínam sám sebe nadávať za výber trasy, sa objavuje tabuľa s nápisom Sella Somdogna 1392 m n. m. spolu s dopravnou značkou slepej cesty. V sedle stojí pekný kamenný pamätník obetiam 1. svetovej vojny (viď úvodné foto) a malé parkovisko. Ak by ti napadlo doviezť bicykel autom do sedla a začínať okruh v najvyššom bode, predstav si, ako do toho kopca šliapeš na konci túry s 50 kilometrami v nohách. Ja som takú chybu – voľba cieľa náročnej trasy na kopci – urobil len raz v živote a nechystám sa ju zopakovať.
Zo sedla vedie krátka hrboľatá spojka ku chate Fratelli Grego, kde sa v sezóne zvyčajne dá kúpiť nejaké občerstvenie. Nasleduje serpentínová lesná cesta so šotolinovým povrchom, na ktorej slušne zahreješ brzdy pri zjazdovaní 400 výškových metrov na parkovisko v závere doliny Val Saisera. Kúsok pod ním sa bývalé kasárne (tie sú tu naozaj na každom rohu) pomaly menia na turistický rezort.
Vo Val Saisera sa oplatí na chvíľu zastaviť a pokochať sa pohľadom na hradbu dvaapoltisícoviek na južnom konci údolia. Vedľa už spomenutého Jôf di Montasio (2753 m) stoja Modeon del Buinz (2554 m) a Jôf Fuart (2666 m). Pod nimi sa rozprestierajú široké štrkové nánosy horských riek. V zime sa na nich výborne bežkuje. Val Saisera je tiež východiskom pre niekoľko zaujímavých skialpových túr. Zatiaľ ich len mám v zozname.
Približne sedem kilometrov dole dolinou po asfalte prefrčím veľmi rýchlo. Už to tu poznám, takže nie je motivácia na zastávky. Ide o populárne výletné miesto najmä pre rodiny s deťmi. V krásnom lese s horskými bystrinami je vyznačených viacero náučných chodníkov. Na dolnom konci doliny, v blízkosti mýtnice (autá za vjazd platia 5 €), sa nachádzajú dva vojenské cintoríny z prvej svetovej – rakúsky a taliansky. Najmä ten rakúsky je vizuálne veľmi pekný. Niečo na štýl Jurkovičových drevených stavieb.
Trasa pokračuje okolo dediny Valbruna do doliny Val Canale. Tvorí prírodnú hranicu medzi Júlskymi a Karnskými Alpami a ja sa tu znova napájam na diaľkovú cyklotrasu Alpe Adria. Ešte asi 15 kilometrov v malebnom prostredí, stále v miernom klesaní, cez jeden dlhší tunel, a som späť v bode štartu na námestí v Pontebbe. Celkom výdatne som si zašportoval a hlavu mám plnú pohľadnicových obrazov z trasy. Endorfíny účinne blokujú únavu, vďaka čomu mi ostala energia na popoludňajší autovýlet za pamätihodnosťami regiónu Friuli.
