V lete sa presúvame za dobrodružstvom do talianskych Dolomitov. Z Bratislavy vyrážame ráno a aby sme úplne nezabili deň cestovaním, hľadáme dlhé lezenie s krátkym nástupom. Často sú to nespojiteľné podmienky. Podarilo sa nájsť cestu zo sedla Plöckenpass (Passo Monte Croce Carnico, 1357 m). Nikdy som tu nebol, ale po prvej skúsenosti viem, že tu nie som posledný krát.

Lokalita

Karnské Alpy (Alpi Carniche) sa rozkladajú na území Rakúska (spolkové krajiny Tirolsko a Korutánsko) a Talianska (Benátsko a Furlánsko-Julské Benátsko). Hlavný hrebeň viac-menej kopíruje štátnu hranicu Rakúska s Talianskom. Pohorie sa geologicky radí k južným vápencovým Alpám. Má dve časti, Hlavný Karnský hrebeň a Južné Karnské Alpy.

Najvyšší vrchol Hohe Warte (Monte Coglians) dosahuje výšku 2780 m. Leží západne od sedla Plöckenpass. Geologická stavba pohoria je pomerne pestrá. Dominuje vápenec a kryštalická bridlica. Nájde sa aj krieda, pieskovec a samozrejme dolomit.

Pohorie Karnské Alpy sa vyznačuje priaznivými podmienkami pre letné aj zimné športy. V lete tu prevláda stredomorská klíma s vysokým počtom slnečných dní bez zrážok. V porovnaní so susednými Dolomitmi alebo Julskými Alpami je však toto pohorie navštevované výrazne menej. Podieľa sa na tom najmä skutočnosť, že koncentrácia vlekov, zjazdoviek, chát a ďalších turistických zariadení a cieľov je tu podstatne nižšia ako inde.

Je tu tiež nižšia hustota turistických chodníkov, a ak sú tu chodníky, tak sú často dlhé, strmé a odľahlé. Výnimkou je prechod hlavného Karnského hrebeňa. Vedie po ňom trasa populárneho viacdennej hrebeňovky Karnischer Höhenweg (Traversata Carnica). Celý prechod trvá 8 až 11 dní. Okrem lezenia, ktorého je tu naozaj veľa, sú v oblasti samozrejme aj ferraty.

Príprava

Stena v masíve Kleiner Pal (Pal Piccolo, 1867 m) má výrazne západnú orientáciu, treba na to pri plánovaní lezenia myslieť. V lete tu vie byť aj teplo, na druhej strane je začiatok cesty už pomerne vysoko  v 1400-metrovej výške a pri vetríku môže byť chladnejšie. Tak ako to bolo v našom prípade.

Priamo nad parkoviskom sa vypína Monte Croce (1695 m). Lezecké cesty sa však jeho vrcholu vyhýbajú. Lezie sa len v jeho pravej časti, na pilier Pilastro di Infanti. Veľmi netypická je štruktúra miestneho vápenca. Skaly tvoria obrovské monolitické bloky, niečo podobné ako tatranská žula na Ošarpancoch. Ja som takú štruktúru na vápenci ešte nevidel.

Cesta Capo (6+/7- UIAA) má podľa topa na Bergsteigene deväť dĺžok – osem lezeckých a jednu chodeckú prechodovú. Liezli sme podľa online sprievodcu a všetko sedelo. Za mňa sedí aj hodnotenie atraktívnosti cesty – 4 hviezdy z piatich možných.

Príjazd

Z Bratislavy je to do Passo Monte Croce šesť hodín cesty a skoro 530 km. Sedlo sa nachádza presne na hranici. Bezplatné parkovisko (GPS súradnice) je už Taliansku. Zaparkuje tu asi 50 áut a je tu aj možnosť občerstvenia. Prichádzame v augustový utorok okolo obeda a parkovisko je skoro plné.

Od auta nevidíš na začiatok cesty, ten je schovaný v korunách stromov. Väčšinu cesty však je vidieť. Vďaka tomu si z každého štandu vieš kontrolovať auto. Od parkoviska ideš po turistickej značke č. 401 vedúcej na Kleiner Pal, ktorá sa začína hneď za starou colnicou a nad pomníkom padlých vojakov v 1. svetovej vojne. Dávaj pozor, lebo po asi 50 metroch treba zo značky odbočiť doľava. Potom asi 10 minút pôjdeš po chodníku pozdĺž úpätia steny.

Začiatok cesty určite trafíš. Nastupuje sa vľavo od hraničného kameňa, ktorý je pripevnený na skale, teda začínaš liezť ľavou rukou v Rakúsku a pravou rukou si ešte stále v Taliansku.

Lezenie

Capo má jasnú líniu. V druhej a tretej dĺžke sa dvakrát križuje s vedľajšou ľahšou cestou Spigolo de Infanti (4c). Lezieš v ľavej časti skalného masívu. Miestami na jeho samom okraji, občas až na hrane. Cesta je odistená novým planžetami z nehrdzavejúcej ocele, aj tento fakt môže slúžiť ako smerovník v stene.

Lezie sa v pevnej, prevažne položenej skale. Prvé dĺžky majú skoro 40 metrov a tak rýchlo naberáš výšku. V dolných častiach steny nájdeš aj miesta so zeleninou, no nie je toho veľa. Druhá dĺžka by mala byť podľa sprievodcu najťažšia (6+/7- UIAA). Preliezame ju v pohode. Tretia, ľahšia dlžka (4+ UIAA) sa končí na trávnatej polici.

Štvrtá dĺžka je krásne pohodové lezenie po hrane (6- UIAA), má niečo cez 50 metrov. V piatej dĺžke, tesne pod malým previsom, bola v čase nášho lezenia, odšróbovaná planžeta s istiacim okom. Niekto chcel asi zabaviť nasledujúceho lezca. Podarilo sa. Bavím sa, a našťastie preliezam aj s dlhým odlezom.

Po šiestich dĺžkach nasleduje asi 30-metrový trávnatý úsek, z ktorého sa dá z cesty vystúpiť. Smerom doľava, ľahším terénom, na koniec cesty. Bola by to však škoda. Posledné dve dĺžky sú krásne rajbasové lezenie. Po siedmej trávovej ide ťahať Jaro, ja som si už v rámci šetrenia nôh obul tenisky, a musím povedať, že bez lezečiek je to skoro neleziteľné. Ôsma dĺžka je podľa mňa ťažšia ako píše sprievodca, delikátne kroky na trenie, určite ju nevynechaj.

Cesta je dobre športovo odistená, netreba mať vlastné istiace pomôcky, teda až na prípad, že niekto odstráni istiacu planžetu. Alebo v prípade, že by si si chcel zlepšiť morál. Do dlhších ciest vždy odporúčam dvojité 60-metrové lano. K tomu minimálne 14 expresiek, niektoré dĺžky Capa sú fakt dlhé.

Kvalita skaly je výborná. Štandovacie istenia sú spojené reťazami, na komfortných miestach. Podľa sprievodcu je 10 minút na nástup a hodinka na zostup, časy zruba aj sedia. Celkový čas lezenia je podľa sprievodcu 3,5 hodiny, nám to v trojici trvalo o hodinu viac.

Zostup

Od konca cesty je to asi 100 výškových metrov v položenom skalnato-trávnatom teréne na vrchol, resp. taký medzivrchol. Značenie od konca cesty na zostupovku je červenými šípkami na skale. Prebehneš cez zrúcaninu strielne z prvej svetovej vojny a potom sa už napojíš na vychodený turistický chodník. Je značený aj kamennými mužíkmi, stratiť sa nedá. Neskôr sa zostupovka pripája na značenú turistickú značku, ktorá ťa privedie serpentínami späť do sedla.

Cestou prechádzaš okolo niekoľkých zrúcanín z prvej svetovej vojny a viacerých kratších športových lezeckých sektorov.

Fotogaléria