Už keď som pred pár rokmi pozeral horolezecké tatranské klasiky, ktoré by som si chcel preliezť, tak ma na Batizovskom štíte okrem Kuttových platní zaujala aj Tatarkova cesta. Jasná logická línia v stene. Odvtedy som ju mal stále uloženú v pamäti, i keď niekde tak na okraji, akoby v nejakej zásuvke.

V auguste som išiel liezť s kamarátkou Jankou do južnej steny Batizáku a zase sa mi línia od Vlada Tatarku pripomenula. Liezli sme cestu Čihulov pilier a z niektorých štandov bolo pekne vidieť ako Kuttove platne, tak aj moju vyhliadnutú cestu. Stena a tieto dve línie vyzerali aj zblízka úplne nádherne, takže definitívne padlo vnútorné rozhodnutie, že sa sme vrátim ešte túto sezónu.

Ani neviem prečo, ale Tatarkovu cestu som chcel doistiť, urobiť štandy, a keď tak v najťažších miestach dať nit kvôli bezpečnosti. Možno aj preto, lebo keď som videl počet ľudí v Kuttových platniach… no hrôza. Snáď osem dvojíc v rade za sebou! Samozrejme, že som najprv kontaktoval oblastnú správu Tatier, ktorá tieto aktivity v Tatrách schvaľuje a koordinuje, upresnil som im môj zámer a požiadal o súhlas. Po pár dňoch som dostal oficiálne povolenie ísť Tatarkovu cestu doistiť.

Medzitým som oslovil Roba, lebo som vedel, že jeho na takúto akciu bez problémov nahovorím ?. Hneď ako nastali vhodné podmienky, vyrážame do Tatier. V piatok prespávame u kamošky Saši (ďakujeme za nocľah) v Poprade. Tu sa stretávame s Rasťom a Natáliou, ktorí majú v pláne ísť liezť v sobotu Kuttove platne.

Ľahké prvé dĺžky

Skoro ráno spolu vyrážame do Tatranskej Polianky, odkiaľ máme rezervovaný vývoz na Sliezsky dom. Samozrejme, meškáme tri minúty a vývoz nestíhame. Čakáme na ďalšiu otočku auta, a len tak-tak sa natlačíme do kufra medzi batohy. Na Sliezskom dávame kávu a vyrážame smer Batizák.

Keďže ideme s Robom vŕtať, berieme aj vŕtačku a nity. Do vápenca máme už čo-to odvŕtané, no do žuly ideme vŕtať prvý krát. Tak pre istotu berieme dve baterky a ešte jednu veľkú požičiavam od Kaza. A keďže ideme do doliny do bivaku na tri dni, sme celkom naťažko.

Tak sme poprosili Natálku a Rasťa a odnesú nám nejakú záťaž až pod stenu. Bivak nachádzame na začiatku doliny, kúsok od Batizovského plesa. Tu zložíme veci a berieme iba materiál na lezenie. Od Batizovského plesa je to pod stenu cca hoďku.

Na nástupe berieme od Rasťa a Natálky baterky, rozlúčime sa a ideme do “našej“ cesty. Nastupujeme asi rovnako ako naši kamaráti do Kuttoviek, cca 12:30. Prvá dĺžka je ľahulinká, cca za II UIAA, ideme v teniskách a bez lana. V mieste, kde sa stena začína dvíhať, je dobrá plošinka na státie, vŕtame prvý štand. Taktiku máme jasnú, Robo bude ťahať celú cestu a ja na hornom budem vŕtať a osádzať nity.

Robo začína liezť druhú dĺžku, a hneď na začiatku trocha funí. Nič ťažké, skôr taký silový úsek na rozohriatie. Potom dĺžka pokračuje sokolíkovými špárami rovno hore pod previs, tu odbáčame ľahkým traverzíkom doľava do výrazného kútožľabu. Na ľavej strane vŕtame ďalší štand.

Orientačno-morálové peripetie

Robo nastupuje do tretej dĺžky, zo začiatku ľahké, tak za III, neskôr sa nevie hecnúť do kútika, chce ísť sprava. Vravím mu, že podľa sprievodcu to má ísť zľava cez ten kútik. Robo si netrúfa, tak zlieza naspäť ku mne na štand. Už mi je jasné, čo sa bude diať. Na štande meníme vercajch a idem ťahať.

Keď prídem pod kútik, kde to Robo otočil, vidím dôvod. Posledné istenie mám tak cca 3 – 4 metre podo mnou, čakajú ma dva-tri ťažšie kroky, a vidina najbližšieho istenia je pár metrov ďalej. No čo, hecnem sa a nejako to prebijem, kúsok poleziem a dávam istenia. Doliezam do miesta, kde by mal byť štand. Tento zakladám, friendy, čoky a slučky. Viem, že som ho založil dobre, ale kvalita skaly bola veeeľmi biedna. A inde naokolo iba platne – neodistiteľné.

Dolieza Robo, zase preberá žezlo a ťahá ďalšiu – štvrtú – dĺžku. Tá nie je ťažká, no jej spodná polovica skoro neodistiteľná, tak tu dávame jeden postupový nit. Od neho je to podľa sprievodcu šikmo doprava, že vraj za III. My to tipujeme na viac ako V a navyše je to neodistiteľná platňa. Tak od nitu pokračujeme kúsoček hore, potom kúsok doľava na šikmú policu, a po nej valíme hore.

Robo nedotiahol celú dĺžku, tak keď k nemu doliezam, rovno pokračujem po polici na miesto, kde bude ďalší štand. Navŕtam ho a hneď si do neho aj sadnem. Doberiem Roba. Čaká nás kľúčová piata dĺžka, v sprievodcovi IV A0. My sme ju voľne ohodnotili za VI+. Od štandu sa traverzuje doľava pod výrazný kút. Po ceste v traverze sa dá cvaknúť jedna stará skoba. Kľúčové miesto je pri vliezaní do kúta.

Robo prelieza voľne a doberá ma. V kľúčovom mieste vŕtam nit, v prípade pádu by to tu mohlo skončiť polámanými členkami. Po prelezení kľúčového miesta je kút tak za V/V+ a vyššie nad kútom je to lezenie v ľahkej platni tak za IV. Potom krátky dolez na veľkú trávnatú policu, po nej pár metrov doľava (choďák) až k miestu, kde sme na nástupe osadili jeden nit. Do neho zaštanduješ, a potom rovno hore.

Prvých možno 5 – 6 metrov tak za IV, zvyšok ľahké lezenie za III. Na tomto štande to chce už Robo zabaliť, lebo zapadá slnko, je neskoro. Vravím mu, že hore je to už iba jedna dĺžka a ľahká, že to už dokončíme. Tak poslednú dĺžku ťahám ja, už v teniskách a s vŕtačkou na krku. Pekné ľahké trojkové lezenie.

Zlaňovanie do tmy

Na hrebeni vŕtam posledný štand, slnko už zapadlo, začína byť šero. Farby oblakov nad Tatrami sú úžasné, tie pohľady nikdy neomrzia. Rýchlo navŕtam štand a zlaním k Robovi. Začíname zlaňovať, a na trávnatej polici sa napájame do Kuttových platní. Zlaňujeme tou cestou, lebo tu dobiehame kamarátov Natálku a Rasťa a vieme, že budeme zlaňovať po tme. Predsa len, vo štvorici to je bezpečnejšie.

Nakoniec sme dobre urobili, lebo Rasťo v tme netrafil zlaňák a nevedel ho nájsť. Ja, keďže som touto cestou už zlaňoval, tak aspoň trocha viem, kde sú zlaňáky. Zlaníme s Robom a do nášho lana sa napája Rasťo s Natáliou.

Ďalšie zlaňáky už boli bez problémov, teda až na posledný… Ten som šiel v úplnej tme, lebo som bol na štande „šikovný“ a zhodil som si čelovku do doliny. A aby toho nebolo málo, nebola moja, ale Robova, lebo moja ostala doma. Čelovka ten cca 50 metrový pád samozrejme nerozchodila. Tak si od steny celý čas až po bivak svietim mobilom.

Pri bivaku sme celkom riadne unavení okolo 21:00. Rasťo a Natália sa najedia a ešte pokračujú dole do civilizácie. Nezávidíme im ten nekonečný zostup. My s Robom niečo zjeme, dáme symbolického frťana a mŕtvi líhame do spacákov.

Kuttove platne a Machnaté za odmenu

Ráno sa rozhodujeme pre lezenie v Kuttových platniach. Cestu vybehneme na pohodičku, v ťahaní sa striedame. V tejto ceste vás nič nezaskočí, okrem kľúčovej dĺžky. Tá nie je ťažká, len sa nedá moc odistiť. Tu sa treba pripraviť na dlhé odlezy.

Po dolezení zase zlaňujeme, v bivaku dopíjame posledné zvyšky dezinfekcie, kecáme a ideme spať. V pondelok sa budíme celkom slušne dolámaní, ochkáme ako dôchodcovia a rozhodujeme sa pre zostup. Cesta dole do Polianky je nekonečná. Po ceste domov sa zastavujeme v Demänovskej doline za Kazom vrátiť mu baterku do vŕtačky, vylezieme si tu zopár športových ciest na Machnatom a valíme nazad domov za povinnosťami.

Pekne sme si zaliezli a sprístupnili sme ďalšiu lezeckú cestu v Tatrách väčšiemu množstvu ľudí, ktorí by si na to inak netrúfli.

Braňo Kadík a Robo Garafa

Fotogaléria