Nedeľa, druhý deň februárového skialpového tripu do Dolomitov. Po včerajšom rozpačitom pokuse o Monte Pelmo sme s Martinom nažhavení zdolať vrchol hodný zápisu do pamätníčka. V pondelok už frčíme domov, takže ďalší opravný termín nebude.
Na rozdiel od soboty neberieme lano ani lezecké železo. Normálka na Monte Antelao, s 3264 m druhý najvyšší vrchol Dolomitov po Marmolade, je podľa všetkých zdrojov výživný choďák – s úsekmi letnej klasy UIAA I-II. Mačky, haršajzne a dvojica cepínov však nemôžu chýbať.
Štartovať budeme z lyžiarskeho strediska San Vito di Cadore. Z ubytka v Cibiana di Cadore to máme niečo vyše pol hodiny jazdy. Poučení zo včerajška si nastavujeme budík tak, aby sme o 7:30 h stáli na lyžiach. Chceme mať časovú rezervu, pretože nie je isté, ako vysoko sa nám podarí vyjsť autom.
V jednom z popisov trasy sa uvádza štart od chaty Scotter-Palatini ležiacej vo výške takmer 1600 m. V druhej stiahnutej trase je štart výrazne nižšie, z parkoviska pri zjazdovkách. Keď ráno v San Vito zbadáme smerovník s nápisom Rifugio Scotter, srdce zaplesá. Druhý smerovník, tretí a… stojíme, lebo zjazdovka. Od pokračovania cesty na druhej strane nás delí zo tridsať metrov dokonalého mančestru. A my nemáme ratrak.
Trasa: dĺžka 19 km, nastúpaných 2500 m, celkový čas 11 h. Výškový profil a GPX na stiahnutie nájdeš po zobrazení trasy na Mapy.cz.
Pre istotu sa vraciame do mestečka a skúšame to ešte raz podľa smerovníkov, či sme neprehliadli nejakú odbočku. Výsledok je rovnaký. So stiahnutým chvostom sa vraciame na parkovisko pre lyžiarov. Čo už, cesta za zjazdovkou aj tak nevyzerala byť zjazdná pre osobné auto. Štart teda bude približne z 1150 m. Je jasné, že sa treba ponáhľať.
Po betónovo tvrdom mančestri svižne stúpame k najvyššiemu bodu lyžiarskeho strediska. Trvá to necelú hodinu. Nasledujúci úsek do sedla Forcella Piccola (2183 m) dávame za 1,5 h. A teraz sa začne zábava. Smerovník s nápisom Via Normale dodáva odvahu, veď je to len normálka, nie?
Martin ukazuje do zasneženej platne v skalách vysoko nad nami, že tam niekto lezie. Najskôr neverím, ale po chvíli aj ja vďaka pohybu rozoznávam osamelú postavu. Miesto, v ktorom sa nachádza, vyzerá z tohto uhla pohľadu skoro ako kolmá stena. Určite nie ako Via Normale. Cestou sme občas narazili na čerstvú stopu pešiaka, ale ťažko veriť, že by do takého terénu niekto liezol sólo. No oči neklamú.
A tak sa ako idioti spúšťame do neznámeho žľabu. Ako inak, končí sa skalným zrázmi.
Zo sedla nás lyže nesú už len kúsok, do výšky okolo 2400 m. Potom nesieme my ich, s mačkami na nohách a cepínmi v rukách. Svah je široký a okrem dvoch-troch miest len mierne exponovaný. Ale strmý a dlhý. Očami hypnotizujem pomaly sa približujúci terénny zlom, za ktorým by mala nasledovať ikonická šikmá rampa Laste. Vďaka nej sa Antelao dá len ťažko ťažko pomýliť s inými dolomitskými kopcami.
O dve hodiny neskôr je skalný prah za nami. Uvedomujeme si, že miesto, ktoré sme práve s výdatnou pomocou cepínov preliezli, bolo oným úsekom ranného sólistu. V skutočnosti to nebolo až také hrozné. Až na jeden balvan veľkosti fúrika, ktorý preletel 20 metrov od nás.
Vo výške okolo 2800 m s veľkou radosťou znova zapíname lyže. Rampu ožaruje slnko, čím vyvažuje studený vysokohorský vietor. K tomu neskutočné dolomitské výhľady. V lete je tu ťažko schodný povrch s hlbokými brázdami, na lyžiach po tom šliapeme ako páni. Pre istotu s haršajzňami. Išlo by to asi aj bez nich, ale predsa len je povrch tvrdý a o pár metrov ďalej rampa padá do hlbočiny.
Oproti nám si dolu kopcom vykračuje osamelá postava. Vôbec nevyzerá ako extrémny športovec. Taký obyčajný chalan v odeve sviatočného turistu. Štrikovaná čiapka, v bočnom vrecku ruksaku prázdna plechovka od piva, v ruke turistický cepín. Len jeden cepín! V duchu sa pýtam, na čo sa tu hrám v krikľavých háboch a s prilbou na hlave.
Vo výške 3200 m nachádzame vhodné miesto na skidepot. Hlavne zabezpečiť lyže tak, aby nikam neušli. Predvrcholový hrebienok nie je náročný, ale dosť exponovaný. Po nohami nestabilný sneh, hore skala, do ktorej sa nedá poriadne oprieť ani rukami, ani cepínom. Vybavujem si včerajšiu galériu pod Monte Pelmo. V podobnom mieste som sa otočil. Lenže s vrcholom na dosah sa hlava správa úplne inak.
Pod krížom nachádzame čerstvý špak. Takže niekto vstal o tretej v noci a vybehol na mačkách na Antelao, aby si tu v dokonalej samote dal pivo a cigaretku. Už sa ničomu nečudujeme a užívame si vlastný okamih vrcholovej slasti. Do reality ma vracia pomyslenie na zostup. Lyže pomôžu iba trochu – v podstate všetko, čo sme išli na mačkách hore, budeme musieť rovnakým spôsobom zísť.
Zjazd po rampe Laste si celkom užívame. O dobrom snehu sa nedá hovoriť, navyše je posypaný úlomkami skál, ale v takej panoráme je lyžovanie zážitok. Nasleduje takmer 500 výškových schádzania zadkom od svahu, pri každom kroku zapichnúť cepín, ku koncu toho mám plné zuby.
Lyže znovu zapíname v čase, keď začína zapadať slnko. Vyzerá to na perfektný tajming, potme budeme lyžovať už len po zjazdovke, na parádu. Lenže to by sme sa nesmeli ulakomiť na alternatívnu trasu, ktorú podľa stiahnutého GPX použili naši predchodcovia.
Nechcelo sa nám stúpať asi 50 metrov zo sedla na malý hrebienok, za ktorým by nás od zjazdovky delil už len kilometer známej trasy v lyžovateľnej kosodrevine. A tak sa ako idioti spúšťame do neznámeho žľabu. Ako inak, končí sa skalným zrázmi.
Nadávajúc zapíname čelovky a lepíme pásy. Ešte predtým každý zo trikrát zapadneme do snehových pascí v kosodrevine a mňa doteraz bolí rebro narazené pri páde v ťažkom mokrom snehu. Namiesto 50 výškových stúpame tristo. Jednoducho, čistá radosť z učenia sa na vlastných chybách.
Moja čelovka ani s čerstvými batériami nie je stavaná na rýchlejší pohyb ako chôdzu. Pri lyžovaní posledného úseku sa ako kliešť držím Martina, ktorý si doniesol trikrát viac lumenov. Keď na nás zo zjazdovky megasvetlometmi zasvieti ratrakár, začíname tušiť problém. Chlapík rozčúlene rozhadzuje rukami a hoci nerozumieme ani slovo, je jasné, že svoj mančester len tak przniť nenechá.
„Monte Antelao,“ hovorím a ospravedlňujúco ukazujem do tmy za nami. Keď ratrakárovi dôjde, že nie sme nenávidení fitnesoví skituristi, razom mení postoj. Ukazuje palec hore a dokonca si spomenie na pár slov v angličtine. Posiela nás na pravý okraj zjazdovky, že tadiaľ môžeme zlyžovať. Okraj je síce ešte nevyhladený, ale po jedenástich hodinách čistého alpinizmu je to ako voziť sa na eskalátore v nákupnom centre.
