Cesta k slnku je výstižný názov pre teplý jesenný deň na slnku, ale i pekná lezecká cesta na Malom Ľadovom štíte. Na vašom zozname bola už dlhšie, ale tvoje obavy, že dôjdete do záveru doliny a potom budete pod stenou dve hodiny čakať, keďže je to jedna z mála ľahších ciest v okolí, ju stále prekladali na neurčito.

Ale nakoniec prišiel pravý deň. Predpoveď hlási totálne šmolkovú oblohu a štyri slnká. Žiadne argumenty neobstoja, ide sa. Je príjemná jesenná nedeľa. Ráno sú tri stupne a tak trochu ti mrznú ruky cestou na Hrebienok. V batohu máš pripravenú primaloftku i rukavice, avšak sú až úplne naspodku, takže mrzneš.

Slnko však pomaly vychádza a vy postupujete hore. Obchádzate nejakých paličkoidných turistov, ďalší zase obiehajú vás. Dnes bude v dolinách rušno. Pri Zamke obzeráte novú čističku a na Téryne si dávate čaj a ľahkú sladkú desiatu.

Pri stúpaní okolo Pfinnovej kopy takmer vypustíš dušu, nešťastne zase klesáš aby si opäť šla hore. Táto nekonečná turistika naťažko ťa pripraví o život. Nádej ti dodáva až Modré pleso. Prečo? Pretože je modré :)

Výrazný pilier v južnej stene Malého Ľadového štítu, ktorým vedie cesta, je zreteľne rozpoznateľný už z diaľky. Stúpate k nemu po suti. Sem-tam sa cítiš ako Jánošík na hrachu. Pohľad pod stenu ťa však mimoriadne teší. Nikde nikoho.

Úspešne prichádzate pod pilier. Ty si dávaš pauzu a sušíš mokré veci. Horolezec je však natešený, namotivovaný a ihneď sa nastrojuje. Ty na rozdiel od neho robíš všetko rýchlosťou korytnačky. Máš čas. Pred nalezením sa ho pýtaš, koľko dĺžok vás čaká. Číslo „asi sedem“ ťa mierne vyvádza z rovnováhy.

Prvá dĺžka je krátka a končí sa dvoma borhákmi na štande. Horolezec sa silno snaží rozpamätať sa, kadiaľ ísť. Už tu bol a niekedy je presvedčený, že si musí všetko pamätať. Nemusí a nie vždy sa to podarí, o čom svedčí i jeho poblúdenie v druhej dĺžke. Prestávate sa i počuť. Vysielačka je na jeho strane hluchá. Nepočuje ťa, keď chceš aby ťa dobral, potom ťa zase doberá až príliš.

Horolezec cestou objavil starší štand na skobách a následne pokračoval sprava. Teba však ešte počas lezenia posielal zľava. Ideš teda zľava a objavuješ skobu za skobou, terén je ľahký a obchádzaš druhý štand na borhákoch, ktorý horolezec úspešne obliezol. Štanduje na vlastnom o niečo vyššie.

Štand je pohodlný s výhľadom na priľahlé steny a previsy Malého Ľadového štítu. Odtiaľ pokračujete hore. Horolezec ťahá dĺžku až na milý hrebienok. Ďalej ho nepustí dĺžka lana a tak môže len pozerať na borhák blyštiaci sa na skale za hrebienkom. Prejde cez hrebienok, potom doberie teba a štandujete na borhákoch. Štand nie je z tých najpohodlnejších, ale nesťažuješ si.

Teraz prichádzajú dve zaujímavé dĺžky. Horolezec má dlho dilemu kadiaľ ísť, nakoniec volí možnosť sprava s miernym traverzom dohora. Až neskôr zisťuješ, že si dával pozor, aby nenaliezol šestkovým variantom.

Keď k traverzu prichádzaš, tak nie si dvakrát nadšená. Lezieš pomaly, krok za krokom, predýchavaš, nepozeráš sa dole a dúfaš, že je to tá ťažká dĺžka. Keď však doliezaš na štand pod komíno-platňu, zisťuješ, že kľúčová najťažšia dĺžka ťa ešte len čaká.

Horolezec ju lezie krásnou a oku lahodiacou komínovou technikou. Ty však tento akože kút nie celkom využívaš. Nevieš ako a vôbec ti to nevychádza. Celkom ťa to mrzí a sladko spomínaš na dolomitské komíny na Torre Wundt alebo Col de Varda, kde je komín skutočným komínom.

Doliezaš k štandu a horolezec ťa odtiaľ posiela na hrebeň. Celkom sa zháčiš. Dolez na hrebeň sa ti zdá ako seriózne lezenie. Najprv súhlasíš, potom si to rozmyslíš, ale keď sa pozrieš na nepohodlný štand, na ktorom postáva horolezec, tak sa prekonávaš. Cestou si obhodíš dve slučky okolo skalných zubov a vyliezaš na hrebienok. Tam dotiahneš zvyšok lana. Dva lezecké kroky z hrebienka a ste v sedle.

Balíte laná, nezdržujete sa a po hrebeni sa dostávate na Malý Ľadový štít. Tu si dávate pauzu, jedlo a hodnotíte čas. Nakoniec na základe názoru, že ak pôjdete na Ľadový štít, vyhnete sa stúpaniu okolo Pfinnovej kopy, pokračujete ďalej po hrebeni.

Vyťahujete lano a svižným tempom schádzate, zliezate a vyliezate na hrebeň. Ty dokonca v bežeckých teniskách. Trenie máš parádne, ide to v pohode. Naposledy ste to šli minulú jeseň v prvých zimných podmienkach na mačkách a dnes sa ti to zdá akési jednoduché.

Na vrchole si neviete oči vyočiť a obzeráte sa naokolo. Výhľady sú dnes neuveriteľné a siahajú do ďaleka a ešte ďalej. Pokračujete ďalej nenaviazaní. Lano si horolezec necháva na sebe, avšak už ho ani pri precválaní Ľadovým koňom nepoužívate.

Balíte výstroj. Horolezec berie obe laná a ty zostávaš s prázdnym batohom. V doline berieš aspoň horolezcovu prilbu. Zostup je plynulý. Potrápite sa na suti pri schádzaní, ale v doline to po väčších balvanoch ide automaticky. Výhľady na Spišské plesá a krásne mäkké svetlo potešia dušu. Teplá polievka na Téryho chate zase ulahodí bruchám a potom po vydláždenom chodníku priam letíte dole a za dve hodiny ste v Starom Smokovci.

Horolezec: Malý Ľadový štít – Cesta k slnku (V) vedie po širokom pilieri v pevnej skale. Štandy sú odistené borhákmi do 50 m. Zakladanie istenia je bezproblémové, v kľúčovej dĺžke je niekoľko skôb. Dolez po hrebeni ľahším terénom. Zostup ľahkým terénom do sedla Sedielko.

Fotogaléria