Nápad na tak trochu masochistický skialpový okruh cez severné doliny Vysokých Tatier vznikol z dvoch dôvodov. Deň predtým sme v Žiarskej doline získali dojem, že v daných snehových podmienkach sa neoplatí hľadať lyžiarsky atraktívne svahy, zato slnečná predpoveď sľubovala peknú turistiku. Druhý dôvod bol ten, že ak by sa v Tatrách predsa len nejaký dobrý sneh našiel, bude to najskôr v severne orientovanej Javorovej doline.

Večer skúšame do mapovej aplikácie naťukať zamýšľaný okruh Smokovec – Téryho chata – Sedielko – Javorová dolina – Zadné Meďodoly  – Kopské sedlo – Biela voda. Vychádzajú hodnoty medzi 35 a 40 km, stúpanie vyše 2000 metrov. Hm, nie som som si úplne istý, dni sú v januári krátke… Ale chceme to skúsiť. Ak by sme v Sedielku mali zlý čas, tak sa otočíme.

Ráno vstávame skoro, no kým sa z chaty nad Ružomberkom dotrepeme do Smokovca, je už po siedmej. Tomáš vopred avizoval, že vzhľadom na päty dorantané na piatkovom Gerlachu s ním na dnešný podnik nemáme rátať. Pôjde za nami pomalým tempom, aspoň po chatu, a spustí sa nazad do Smokovca. To sa nám celkom hodí, dostáva kľúče od auta s prosbou, aby nás okolo piatej vyzdvihol na Bielej vode.

Trasa: dĺžka 35 km, nastúpaných 2000 m, celkový čas 9:30 h. Výškový profil a GPX na stiahnutie nájdeš po zobrazení trasy na Mapy.cz.

Zo Smokovca štartujeme o 7:30 v spoločnosti slušného počtu ľudí. Najmä peších turistov. Nie sme sami, kto si pozrel predpoveď a neľutoval skorý nedeľný budíček. Snehu minimum, občas trčí kameň, ale opatrne sa dá ísť na pásoch. Na Hrebienku krátka pauza a obdivovanie slnka nad Popradskou kotlinou zahalenou v inverznej oblačnosti.

Magistrála je tvrdá a pásy na nej vydávajú zvuk, ktorý veľmi efektívne uvoľňuje cestu pomedzi predbiehaných pešiakov. Zamkovského chata a o chvíľu sme von z lesa. Zvedavý pohľad do jasne nelyžovateľného Filmárskeho žľabu. Biedna ja táto zima. Ale dnom doliny sa ide dobre.

Hneď na začiatku Veľkého hangu zakladám haršajzne. Martin ide vzdorovito bez nich, až kým v jednej otočke neochutná tvrdosť ľadového svahu. S lyžami na chrbte a mačkami na nohách by sme to vyšli o pár minút rýchlejšie, ale takto šetríme sily na dlhý deň pred nami. Na Téryho chatu prichádzame o 10:00. Lyže s pásmi nechávame sušiť na slnku a ideme sa zregenerovať. Aj tekutiny treba doplniť, toto je posledná šanca.

Keď o pol hodiny neskôr odchádzame z chaty, na trase do Baranieho sedla vidíme prvé postavičky. O chvíľu pod Priečnym sedlom zisťujeme, že aj do Sedielka jedna väčšia partia prešliapáva stopu. Väčšina z nich v najstrmšej pasáži vyzúva lyže. Nám sa s pomocou haršajzní darí vyjsť na pásoch až do sedla.

Konečne výhľad do tých tajomných tatranských severov. Impozantný Javorový múr a za ním masív Gerlachu. Balón lieta nad hlavami a ktosi nám máva z vrcholu Širokej veže. Martin mi ukazuje stenu Prostredného hrotu, v ktorej sa na jeseň zamotali až do tmy.

Je presne poludnie a sme v najvyššom bode plánovanej trasy. Zvažujeme naše šance dokončiť ju za svetla. Odteraz to už bude viac o kilometroch ako výškových metroch. Odvahu zariskovať nám dáva možnosť predčasného ústupu do Tatranskej Javoriny. Je fajn mať šoféra na telefóne.

Vrch svahu do Zadnej Javorovej doliny je vyfúkaný až na suť. Obúvame mačky a lyže pripíname na ruksaky. Úplne zbytočne – ak by sme neboli leniví urobiť pár krokov na miesto s lepším výhľadom do žľabu, zistili by sme, že existuje lyžovateľná lajna prakticky už zo sedla.

Naivné nádeje na žľab plný prašanu sa nenaplnili. Užívame si slalom medzi tvrdými snehovými platňami, skalami a ostrovčekmi fajnového nafúkaného snehu. Miestami je to dosť úzke, no nič mimoriadne exponované a maximálny sklon nepresahuje 40 stupňov.

Pri Žabom Javorom plese stretávame jediné ľudské duše na severnej časti našej trasy. Sú traja, spolu majú jeden ruksak a jeden cepín, a stoja tam úplne bezprizorní. Zdravíme, o pomoc ani radu nežiadajú. Zrejme Poliaci. Vidiac nás v ľudoprázdnej doline lyžovať rovno k nim asi dostali strach, či nie sme strážcovia parku.

Zvláštnych ľudí stretávam v tatranských zimných severoch. Ďaleko od civilizácie a už na prvý pohľad bez adekvátnej výstroje. Pred pár rokmi to boli dvaja Česi v džínsoch spúšťajúci sa na sáčkoch dolu Litvorovou dolinou.

Pod plesom zisťujeme, že úlohou dňa bude vybrať si správnu stranu potoka a potom lyžovať tak, aby sme nezišli do nejakej prehlbiny, z ktorej sa bude treba namáhavo štverať. Napodiv sa nám to darí. Nižšie je už akýkoľvek cit pre vedenie stopy na dve veci. Dolina je plytká, snehu málo a prekážok v podobe potokov, kosodreviny či spadnutých stromov veľa. Pokorne sa držíme prešliapaného turistického chodníka, často musíme korčuľovať, odrážať sa paličkami i prenášať.

Asi dva kilometre pred rázcestím Pod Muráňom nachádzame most cez potok a za ním rúbanisko umožňujúce skratku do ústia Meďodolov. Akí sme len šikovní, myslíme si až do momentu, keď síce vidíme hľadanú modrú značku na stromoch, no delí nás od nej potok s poriadne hlbokým korytom.

Márne hľadám miesto s menej strmými brehmi. Martin medzitým objavuje hrubý strom spadnutý krížom cez potok. Kým sa zmôžem na protest, balansujúc prechádza na druhú stranu. Ak nechcem vyzerať ako padavka narúšajúca časový plán túry, musím ísť za ním.

Strom je vysoko nad vodou a pád by znamenal veľa problémov, z ktorých mokré ponožky by boli ten najmenší. Na strome leží hrubá vrstva primrznutého snehu. Ten našťastie funguje ako dobrá opora pre opatrné kroky. Uf, je to za mnou.

V Zadných Meďodoloch nás víta zimná krajina ako z rozprávky a pohodlná stopa. Neskôr fascinuje pohľad na južné svahy Belianskych Tatier – jedna vypadnutá základovka veľa druhej. Cez niekoľko z nich musíme cestou do Kopského sedla pretraverzovať. Na druhej strane doliny výhľadom dominuje Jahňací štít osvetlený zapadajúcim slnkom.

Časom sa nevšedná scenéria omrzí a do popredia sa dostávajú prízemné starosti. Stúpanie je nekonečné, snehu čím ďalej tým menej, chodník ľadový, členky bolia od dlhého traverzovania bez zmeny smeru. V Kopskom sedle toho mám plné zuby. Martina – ako obvykle pred koncom túry – poháňa hlad a namiesto spomalenia ešte zvyšuje tempo.

Snehové podmienky pod sedlom vyzerajú zle. Tentoraz sa však nenechám oklamať prvým dojmom a nachádzam lyžovateľný žľab. Martin už vyťahoval mačky. Na Veľkom Bielom plese (doslova, keďže stojíme na jeho zamrznutej hladine) sa rozhodujeme ako ďalej.

Stmieva sa. Na Brnčalke síce čaká teplá polievka, no museli by sme znova lepiť pásy. Tomáš hlási, že je so sprievodným vozidlom pripravený. Víťazí vidina poriadnej večere po definitívnom ukončení túry. Spúšťame sa približne v trase modrej značky, kým medzera v kosodrevine umožňuje lyžovanie. Na hranici lesa Martin nachádza zvážnicu vedúcu k Zelenému potoku a žltej značke. To sa nám zdá byť lepšia alternatíva, pretože po širokej zásobovacej ceste ku chate pohodlne zlyžujeme aj potme. Na modrej značke by určite čakali nejaké problémy.

S mojou čelovkou fungujúcou na posledné výpary starých batérií to je viac adrenalínové ako pohodlné. Trochu pomáhajú iskry spod lyží besne rýchleho hladného Martina – ak sa mi darí udržať si ho na dohľad. Tesne pred piatou v zdraví prichádzame na Bielu vodu. Ski turistika prvej triedy to bola. Bez lyží by som takú trasu nedal ani vo sne.

Fotogaléria