O tom, ako liezť v Dolomitoch, ako sa stať kominárom, ako neveriť popisom v sprievodcovi pri zostupe a o tom, že už nikdy nepôjdeš viac liezť. Nikdy. Nikde.

Vyzeralo to na pekné ráno. Tvoja klasická dovolenková nálada spôsobuje, že si hore od 4:30 a potichu i nahlas čakáš kedy sa stan začne prebúdzať. Po ranných úkonoch vás čaká asi polhodinová cesta na parkovisko na jazerom Misurina. Nástup pod stenu trvá necelú hodinu, z toho asi päťdesiat minút po turistickom chodníku, ktorý smeruje na chatu Rifugio Fratelli Fonda Savio. Chodník postupne prechádza lesom, zelenými lúkami posiatymi ružovými a fialovými kvetmi a svetlými skalami. Chatu už máte na dosah, keď odbáčate z chodníka priamo pod stenu.

Cesta Via Mazzorana (IV) je logická línia, orientačne nenáročná a vedúca prevažne jasným komínom. To v kombinácii s pekným počasím, ktoré dnes malo byť, rozhodlo, že sa Torre Wundt stal vašim cieľom. Ste tu prví. Je deväť ráno a po včerajšom vytrvalom daždi je chladno. Horolezec a ty naliezate ako prvá dvojka, za vami parťák s parťáčkou.

Prvá dĺžka má asi 30 metrov, je krátka, dolomitsky rozbitá, celkom ľahká a vedie komínom. Keby ti neomŕzali prsty na rukách, tak by si možno aj cítila skalu pod rukami. Zatiaľ sa so skalou teda veľmi nezoznamujete.

Horolezec spojil druhú a tretiu dĺžku do jednej dlhej, v ktorej vás čaká najprv komín a potom zákerný odštep, ktorý ponúka dve možnosti. Buď liezť v ľavej časti odštepom alebo v priľahlej platni. Parádny odštep skoro ako na Dreveníku, ale má poctivých 30 metrov a je orientovaný na druhú stranu. Aspoň že už máš cit v rukách. Do odštepu sa s batohom nezmestíš. Chceš sa do neho nasúkať, ale nejde to, batoh ťa odtláča a nedokážeš liezť.

Chytá ťa kríza a končíš v ťažšej platni. Menej chytov, čo nenahráva tvojim lezeckým schopnostiam. Tesne pod štandom nevieš vybrať friend. Malý krpec sa tam zasekol a nechcel von. Keď si myslíš, že tam zostane, záhadne povolí. Horolezec sa ťa na štande snaží rozptýliť. Doteraz nevieš, či sa mu to úspešne podarilo.

Tretia dĺžka pokračuje komínom. Dlhý a ešte dlhší komín. Miestami pomerne široký, miestami sa zužuje tak, že nevieš prepchať aj seba, aj batoh aj svoje vlastné boky. Napriek tomu naozaj krásne lezenie. Dĺžka končí v jaskynke. Skoro ako na Kolovom štíte, ale je väčšia a priestrannejšia.

V ďalšej dĺžke ťa čaká zvláštny prekrok na ementálovú stenu a odtiaľ sa dostávaš na rampu. Nasleduje ľahší dolez pod vrchol, kde ste pravdepodobne netrafili správny smer, keďže originál cesty ide viac sprava. Na vrchol Torre Wundtu (2517 m) doliezaš prvá, ťaháš lano a horolezca hore, aby mohol aj on vidieť tú krásu, ktorá sa na vrchole núka.

Dlhú chvíľu si užívate slnko a neuveriteľné výhľady na Tre Cime. Počasie vychádza a spokojne chytáte slnečné lúče počas čakania na druhú dvojku. Zmieňuješ sa horolezcovi, že by si už najradšej šla dole, keďže neviete, ako bude prebiehať zostup zlaňovaním. Budeš spokojnejšia na pevnej zemi. Taká reakcia je príznačná pre horolezca, tak nevieš, či ťa tak veľmi ovplyvňuje jeho pohľad na zostupy, alebo žeby intuícia?

V každom prípade, keď príde parťák s parťáčkou, nedávate im veľa času na vrchole a vydávate sa zlaňovať. Dávate jeden kratší zlaňák a potom nasleduje nerozhodnosť. Vľavo? Vpravo? Kam treba zlaňovať ďalej? Popis v sprievodcovi vás posiela na nejakú stranu, avšak čím viac strany rozoberáte, tým menej ste si istí, ktorá je tá správna. Nakoniec horolezec zlaní a ty s parťáčkou za ním. Cez dva veľké previsy. Miesto parádne, sú tu skoby, avšak ste v stene.

Zlú stranu si horolezec uvedomuje po chvíli. Ide pravdepodobne o nejakú ťažšiu cestu, keďže sa pod previsom nachádza postupové istenie s erárnou expreskou. S parťákom hore cez vysielačky rozoberajú situáciu a dochádzajú k záveru, že treba ísť naspäť. Vyliezť naspäť cez tú veľkú jaskyňu, ktorá vytvára previs a navyše je odporne rozbitá.

Panikáriš. Nie, totálne hysterčíš. Kričíš na horolezca, že tu zostaneš a umrieš, že nie si žiaden lezec a nemáš šancu ten previs vyjsť. Horolezec, parťák hore i parťáčka však zachovávajú viac rozumu a nepoddávajú sa panike ako ty. Vďaka ich praktickému pohľadu na situáciu, s parťákovými znalosťami o záchrane a s horolezcovou pomocou sa záhadne dostávaš nad kritický previs.

Našťastie cez druhý liezť netreba. Z jedného lana, s ktorým ťa ťahali hore, sa prepínaš do druhého a zlaňuješ konečne na správnu stranu cez desivý priesmyk. Zostup potom pokračuje asi štyrmi zlaňákmi do ľahšieho terénu a pomaly sa približujete k sedielku. S dvomi lanami ste celkom rýchli. Zo sedielka prechádzate popod stenu pomedzi abstraktné vežičky do druhého sedielka a dostávate sa do totálne suťového žľabu. Prvých pár metrov je najhorších a potom to už ide. Zo sedákov sa zobliekate až na turistickom chodníku. Cestou dole vravíš, že už nikde nepôjdeš liezť a horolozec vyťahuje priestrelné argumenty, prečo by si mala…

Horolezec: Dolomity, Torre Wundt, Via Mazzorana (IV). Cesta vedie výraznými vhĺbeniami, komínmi a kútmi v južnej stene. Aj z toho dôvodu je orientačne menej náročná. Štandy sú na pohodlných policiach a sú odistené cementovanými kruhmi. Zakladanie istenia je špecifické pre Dolomity, ale v problematických miestach nie je problém nájsť skoby ako postupové istenie. Zostup zlanením 4×30 m. Prvý zlaňák z vrcholu je na sever (smerom na Tre Cime) a ďalej dole, kým sa terén nezmení na chodník, ktorý vedie naspať pod stenu.

Fotogaléria