Cesta z Bratislavy rovnako dlhá ako do Tatier, kopce podobne vysoké, aj keď vápencové, tak čo by sme sa pre zmenu nepozreli do Ennstálskych Álp. Presnejšie do ich centrálnej časti nazývanej Gesäuse.
Najvyšší vrchol pohoria Hochtor (2369 m) vyzerá na fotkách dramaticky a vedie naň ľahká ferrata, takže popri peknej turistike sľubuje aj zábavu hraničiacu s alpinizmom. Zarezervovať si nocľah na Hesshütte (1699 m) na víkend v strede leta nebolo úplne jednoduché, ale mal som šťastie. Dokonca sme dostali 4-posteľovú izbu, nie láger.
Výstup na chatu som naplánoval zo severu od horskej rieky Enns namiesto tradičnej južnej trasy z Johnsbachu. Dôvodom je pekný zaistený chodník Wasserfallweg (B) prekonávajúci niekoľkostometrovú skalnú stenu. Z juhu je to obyčajný choďák.
V piatok sa doma narýchlo naobedujeme a vyrážame. Po štvrtej sme na parkovisku pod Wasserfallwegom (562 m). Čaká nás vyše 1100 výškových metrov, čiže viac ako napríklad zo Smokovca na Téryho chatu. Treba s tým rátať, výstup na Hesshütte rozhodne nie je zadarmo.
Ale trasa je to naozaj pekná a človek žasne, keď si uvedomí, že ju sprístupnili pred vyše 120 rokmi. Škoda, že vo vodopáde, popod ktorý vedie, je v túto ročnú dobu minimum vody. Ferratovú výbavu netreba, náročnosť ani expozícia nie sú na istenie. Prilba nebude zbytočná, ktovie čo môže zhora spadnúť.
Zásuvku na nabitie telefónu sme hľadali márne. S rovnakým výsledkom sa skončilo pátranie po sprche.
Za necelé štyri hodiny sme na chate. Začína sa stmievať, no jeden pohľad na masív Hochtoru týčiaci sa za chatou si ešte stíhame vychutnať. Personál chaty nachádzame v povznesenej nálade, tak si aj my dávame niečo na dobrú noc a odchádzame do izby. Je jednoducho, ale vkusne zariadená – dve poschodové postele, poličky, stôl a stolička, všetko poctivá stolárčina z masívneho dreva v jednotnom dizajne.
Zásuvku na nabitie telefónu sme hľadali márne. S rovnakým výsledkom sa skončilo pátranie po sprche, dve noci budeme musieť vydržať. Raňajky, ktoré pred tromi rokmi tak vychválil Peter, boli slušné, ale už som na chatách zažil aj lepšie. V sobotu ráno nakŕmení a v dobrej nálade začíname stúpať do kosodreviny nad chatou. Terén sa čoskoro mení na skalnatý, našťastie žiadne sutiny. Hoci je značenie kvalitné, zo dva razy nechcene schádzame z chodníka. Pri zlej viditeľnosti by mohol byť problém.
Je až príliš teplo, vyzliekame čo sa dá. Svah je čoraz strmší, už aj nejaké kamene by teoreticky mohli zhora lietať, vyťahujeme teda prilby. V batohoch pre istotu máme sedáky, ja vlečiem aj lano. Človek nikdy nevie, čo ho v novej lokalite čaká. A keď ideš s rodinou, pocit zodpovednosti prebije nejaké to kilo v batohu. Ťažké ferratové sety sme však nechali doma. Toľko skúseností, aby sme vedeli, že na béčkovom klettersteigu ich nepotrebujeme, máme.
Zaistené úseky sa začínajú vo výške približne 2100 m, v mieste, kde chodník prechádza zo širokého východného svahu nad Hesshütte na juhovýchodné rebro hory. Je odtiaľ brutálny výhľad na chatu dole v hlbočine. Vrchol sa približuje len pomaly (spomíname si na nekonečné horizonty Slavkovského štítu) a z chodníka vôbec nevyzerá tak dramaticky ako na záberoch fotených z diaľky. Po 2:45 h výstupu sme pri kríži.
Smerom na sever ku rieke Enns z vrcholu padajú stovky metrov vysoké steny. S veľkým rešpektom sa tam nakláňam a snažím sa odhadnúť, kadiaľ asi vedie klasická 30-dĺžková lezecká cesta Jahn-Zimmer, o ktorej som si doma čítal. Kedy budem mať rameno a morál v takej forme, aby som si na ňu trúfol? Zaháňam sebaľútosť a začínam sa starať o zostup.
Naplánoval som ho cez južný kotol Schneeloch, čo je to poriadna zachádzka a hlavne stratíme vyše 400 výškových metrov, ktoré bude treba znova vystúpať. Snažím sa to vysvetliť zvyšku zájazdu, no zároveň dodávam, že predsa nepôjdeme nazad rovnako, keď sa tu dá urobiť taký pekný okruh. Neskôr sa ukáže, že dievčatá vnímali len druhú časť informácie ;)
Zo začiatku si zostup cez Schneeloch užívame. Scenéria je impozantná. Ideme stratení v obrovskom kotli medzi skalami a snehovými poliami. Pri zliezaní prahov musíme často používať ruky, no expozícia je v rámci normy, lano ostáva v batohu. Postupom času sa začína nepríjemne hlásiť únava. Už dávno som nebol na väčšej túre a rozmaznaný z bicykla a lyží akosi zabudol, že pre pešiaka je zostup vo vysokohorskom teréne rovnako namáhavý ako výstup.
Klesanie o viac ako 1100 výškových metrov nám všetkým dáva zabrať a nálada sa rapídne zhoršuje. Keď konečne prichádzame na križovatku s chodníkom, ktorý vedie z Johnsbachu ku chate, nikomu nie je do reči. Mlčanie prerušujú len výčitky, že som to teda poriadne preplánoval. Nemám odpoveď, v podstate majú pravdu, a aj tak sa nevládzem hádať. Až keď po ďalších dvoch hodinách šliapania hore kopcom konečne vidíme chatu, atmosféra sa uvoľňuje.
Po daždi je všetko mokré a treba si dávať pozor. Unavené telo však neposlúcha pokyny z mozgu.
Zo svahov Hochtoru si do chaty prinášame prepotené tričká, boľavé nohy a hlavy plné zážitkov. Keď mi blonďatá (dnes pre zmenu nevrlá) chatárka čapuje pivo, vonku začína hrmieť a o pár minút aj liať. Stihli sme to s odretými ušami.
Trasa výstupu na Hochtor po Josefinensteigu so zostupom cez Schneeloch: dĺžka 13 km, nastúpaných 1340 m, celkový čas 8 h. Trasa na mape a GPX na stiahnutie. Ak by niekto veľmi chcel, môže si stiahnuť aj GPX z výstupu Wasserfallwegom a GPX zostupu cez Planspitze.
Na ďalší deň pri raňajkách pozorujeme sklamaných turistov, ktorí na chatu prišli včera večer, podaktorí do nitky premočení, len aby ráno zistili, že na Hochtor po mokrých skalách a s predpoveďou hlásiacou už na poludnie búrky asi nevylezú. Pomôcť im nevieme, radšej balíme, aby sme ešte pred dažďom stihli zísť k autu.
Vyrážam s hodinovým náskokom, pretože sa chcem ešte prejsť popod severné steny Hochtoru a vyliezť na Planspitze (2117 m). Pri pohľade z doliny od rieky je to dominantný kopec s kolmou severnou stenou, svah smerom k Hesshütte tvorí položená vápencová platňa. Cez vrchol vedie chodník do doliny nad Wasserfallwegom. Odporúčam, je to pekná prechádzka, na niekoľkých miestach pod vrcholom Planspitze dokonca adrenalínová. Najexponovanejšie úseky sú zaistené oceľovými lanami.
Jarku a Lucku nachádzam na dohodnutom mieste, čakali na mňa ani nie štvrť hodiny. Pri zostupe Wasserfallwegom už trpím, nohy neposlúchajú, po daždi je všetko mokré a treba si dávať pozor. Unavené telo však neposlúcha pokyny z mozgu. Tesne pred vodopádom, asi pol hodiny od parkoviska, sa pošmyknem, padám, a vďaka ťažkému ruksaku nasleduje aj efektný kotrmelec. Výsledkom je hrča na hlave, obité viaceré končatiny a roztrhnuté nohavice.
Cítim sa ako prejdený traktorom, ale dobre že tak – pred dvomi hodinami, v exponovanom teréne, by pošmyknutie mohlo mať fatálne následky. Hneď ako si sadáme do auta, začína pršať. Časovanie nám na tomto výlete naozaj vyšlo.
