Pred Vysokou (2560 m) ako skialpovým cieľom som mal veľký rešpekt. Ukázalo sa, že trochu prehnaný. Na tvrdom snehu by zlyžovanie Centrálneho žľabu asi bola iná káva. No my sme natrafili na podmienky, kedy sme za takmer 50-stupňový sklon svahu boli vďační. Lyžovať čokoľvek plytké bolo v tom teple utrpenie.
Tento rok prišli prvé záchvevy jari do Tatier skoro. Je predposledný marcový víkend, zo Smokovca na Hrebienok bolo včera treba už hodný kus lyže vynášať, a podobného scenára sa obávame aj v sobotu ráno pod Popradským plesom. Obavy sa našťastie nepotvrdzujú, čosi pre ôsmou cupitáme cez parkovisko a prakticky hneď nad ním zapíname lyže.
Lepšie ako po ceste sa ide v lese, no na niektorých úsekoch je cesta jediná možnosť. Ráno je taká ľadová, že pickup z horského hotela pri jazde dole končí jemne oplieskaný o bariéry. Tesne pred inkriminovaným bodom v časopriestore sme z cesty zabočili do lesa. Inak by sme k incidentu boli nepríjemne blízko.
Na počiatku skialpinizmu na Slovensku práve Centrálny žľab Vysokej dlho odolával. Prvý raz bol zlyžovaný až v 70. rokoch, pričom lyžiar bol pri jazde v hornej časti žľabu istený lanom. Aj po mnohých rokoch možno jeho zlyžovanie zaradiť skôr do extrémneho než bežného skialpinizmu.
(zo skialpového sprievodcu Stanislava Klauča)
Pri odbočke k symbolickému cintorínu zatáčame ku plesu. Po jeho zamrznutej a zasneženej hladine vedie najrýchlejšia trasa ku káve a makovníku na terase hotela. O pol deviatej sa z nej pozeráme na zástupy smerujúce do Zlomísk a je nám jasné, že dnes bude plnka. My sa neponáhľame, nech to radšej pekne odmäkne.
Trasa: dĺžka 17 km, nastúpaných 1300 m, celkový čas 7 h. Trasa na mape a GPX na stiahnutie.
Strmšie pasáže doliny, v ktorých si musíme pomáhať haršajzňami, nám dávajú za pravdu. No akonáhle odbočíme smerom ku Dračiemu sedlu, ocitáme sa v soláriu vypeckovanom na najvyšší stupeň. Predbiehajúc skupinky pešiakov sa v úpeku šúchame ku Dračiemu sedlu. Ľutujúc, že sme strácali čas kávičkovaním.
Včerajších 1500 výškových vo Veľkej Studenej cítim v nohách akosi viac ako by sa patrilo. Bojím sa, či mi vystačí voda. Martin mi v stúpaní do sedla uteká a znova ho uvidím až po hodnej chvíli. Sedí na kameni nad začiatkom traverzu do Centrálneho žľabu, asi sto metrov odo mňa, napoly vyzlečený v nejakej jogínskej póze.
Obúvam mačky, lyže pripínam na batoh a mávam na Martina, že idem rovno do žľabu, veď on ma dobehne. Zdá sa mi, že chápavo prikyvuje. V žľabe sa pripájam do skupinky turistov, máme zhruba rovnaké tempo. Ľudia, čo už lyžujú dole, na nás púšťajú nepríjemné snehové hrudy. Treba mať hlavu hore, dávať pozor a uhýbať sa. Chvíľu sa nepozerám a hneď chytám ranu do stehna, celkom to zabolí.
Už som v polovici žľabu a Martina stále nieto. Skúšam mu volať na telefón. Hlási, že už ide a o chvíľu je pri mne. Nechápem, lebo za sebou ho nevidím. Hádam vie čo robí, hovorím si a pokračujem hore žľabom. Dobieha ma až tesne pred záverom s vysvetlením, že mal nastúpané a nechcelo sa mu vracať na štandardnú trasu, tak skúšal traverznúť cez rebro. Samozrejme, bolo to tam o držku a nakoniec sa aj tak musel vrátiť.
Centrálny žľab sa končí malým sedielkom medzi dvomi vrcholmi Vysokej. Cesta na juhovýchodný vrchol vedie lezeckým terénom, tam sa nám nechce. Doľava na SZ vrchol zase pochodujú zástupy, tak sa rozhodujeme, že vyjdeme aspoň do sedielka, urobiť si výhľad na druhú stranu. Tých pár metrov do neho je poriadna strmina, preto tam nikto nechodí.
Posedíme, posilníme sa a… prichádza nám ľúto nevyjsť na vrchol a nemať fotku pri kríži. Takže nazad, pripojiť sa k prvomájovému sprievodu a znova hore. Zdržiavame sa len nevyhnutný čas, fakt je tam málo miesta pre toľkých obdivovačov.
Prichádza čas na zjazd. S. Klaučo vo svojom sprievodcovi slabších lyžiarov odrádza slovami „radšej si doprajme krásnu jazdu cez Dračie sedlo do Zlomiskovej doliny, ako zlyžovanie Centrálneho žľabu v ustráchanom bočnom zosúvaní bojujúc s rovnováhou o holý život”. Zábava je už zapnúť sa v strmom svahu do lyží. Našťastie nám tu predchodcovia vykopali pekné plošinky.
Hneď po prvom opatrnom skákanom oblúku zisťujem, že na takomto pomalom snehu budú prípadné lyžiarske chyby odpustené a môžem lyžovať uvoľnene. Hlavne sa snažím púšťať čo najmenej materiálu na vystupujúce skupinky ako aj zostupujúcich jednotlivcov. Podaktorí z nich, istiac sa pri cúvaní dolu žľabom dvomi cepínmi, vyzerajú, že majú morál v trenkách aj bez našich snehových projektilov.
Dlhý a miestami celkom zábavný zjazd z Dračieho sedla a neskôr Zlomiskovou dolinou vedieme v podstate po výstupovej trase. Snažíme sa však čo najviac držať v tienistých miestach alebo tam, kde tieň ešte nedávno bol. O pol druhej sedíme nad polievkou v Majláthovej chate. Akurátny čas, keďže ma ešte čaká cesta do Bratislavy.
Vysoká je ikonický a relatívne ľahko dostupný skialpový vrchol. Ak už máš v strminách nad 40 stupňov čosi odlyžované a vieš si na výstup vybrať deň s tými správnymi podmienkami, netreba sa ho báť.
