Začiatok tohtoročnej jesene priniesol fantastické počasie v podobe jasných zajtrajškov a lákavých výhľadov. Preto som sa operatívne rozhodol zorganizovať ďalšiu časť prechodu Karpatského oblúka. Náhle a nečakane udrieť na Strážovské vrchy.
Pridal sa Janči, ktorý zatiaľ ako jediný absolvoval všetky predchádzajúce diely a zhltol posledných 130 kilometrov ako svadobný koláčik. Stále však verím a dúfam, že záujem o turistiku a potulky po červenej E8 oslovia aj ďalších, a že sa pridajú. Netreba však veci siliť a záujem musí byť spontánny a radostný. A presne takí sme boli obaja s Jančim, keď sme nasadli vo štvrtok ráno do rýchlika smerujúceho do Trenčína, kde sme ukončili minulú etapu nazvanú Karpatské Allegro Agitato.
Deň 9: Trenčín > Horná Poruba
Na štart sme sa teda dostali o 09:30 h. Železničná ulica v Trenčíne nie je síce tým najatraktívnejším miestom, no je súčasťou trasy a nám aspoň umožnila zľahka sa rozohriať a doplniť potravinové zásoby. Po asfaltovej polhodinke prišli prvé náznaky prírody v podobe obce Kubrá a okolitých záhradiek, ktoré boli posiate najmä bohato rodiacimi jablonkami i hroznom. Tento rok bol obzvlášť plodný a pestovatelia si prišli na svoje. Škoda však, že množstvo plodov skončilo na zemi a nie na tanieri či v sude.
Kubriansku kyselku sme na našu smolu prehliadli a pádili ďalej smerom k Opatovskej doline, kde nás čakal celkom výživný stupáčik. Charakter lesa miestami veľmi pripomínal nami vychodené chodníčky na Devínskej Kobyle. Po prvých desiatich kilometroch sme zostúpili do Trenčianskych Teplíc a občerstvili sa poctivou vajcovkou i kapustnicou. Tie nám dodali množstvo síl do stúpania na Baračku a Kamenné vráta. Na chodníku sa objavili iba dvaja cyklisti, no po zvyšok celej cesty sme šli sami.
Naše pohľady sa stretli. Zastali sme a premýšľali, čo asi môže nadržanému jeleňovi práve prúdiť hlavou.
Výhľad z Kamenných vrát a Omšenskej Baby bol impozantný a rozhodne sa tu oplatilo stráviť pár minút na občerstvenie, fotodokumentáciu či zamyslenie a oddych. Cesta pokračovala ďalej prevažne lesom s miernym stúpaním a my sme cítili, že nám pomaličky dochádzajú sily. Janči opäť použil svoju okrídlenú vet „Idem s tebou posledný krát“ a mne bolo jasné, že ho potrebujem nejak motivovať a nabudiť.
Na pomoc mi prišli miestne jelene z oblasti Hoľazne, ktorými práve lomcovali hormóny a snažili sa svojim ručaním prilákať samičky z okolia. Ručanie sa stále približovalo, les tmavol, hodina pokročila. Pred nami sa zrazu zjavila lúka a na nej statný samec v sprievode atraktívnych srniek. Naše pohľady sa stretli. Zastali sme a premýšľali, čo asi môže nadržanému jeleňovi práve prúdiť hlavou. Dali sme mu čas na rozmyslenie a pomohlo. Chlapec skrotil svoje vášne na párenie či útok na kazimrdov. Nechal nás tak a utiekol do vedľajšieho lesíka. Cesta bola voľná, no ručanie pokračovalo zo všetkých strán.
Omylom či náhodou (jasné, že sme mali plné gate) sme zišli z červenej a ocitli sa na ceste č. 574, ktorá nás priblížila k Hornej Porube. Napojili sme sa opäť na červenú a zišli pomedzi záhradky a pastviny do dediny, ktorá už bola pripravená na spánok. Našou poslednou, no veľmi dôležitou úlohou, bolo nájsť dom pani Márie, ktorá na nás čakala aj s obedom z miestnej základnej školy.
Inštinkt nás doviedol ku krčme a podľa okien sme spoznali aj jej dom. Privítanie bolo veľmi milé, pani Mária, učiteľka na dôchodku, nám nachystala večeru a porozprávala, koho všetkého už mala vo svojom ubytovaní, ktoré je mimochodom jediné v Hornej Porube. Počnúc turistami nielen zo Slovenska, cez harlejákov, podgurážených majstrov a končiac bežencom zo psychiatrickej kliniky. Veľmi zábavné i mrazivé zároveň. Zaľahli sme a naštelovali budík na 06:00 h.
Deň 10: Horná Poruba > Čičmany
Budíček, raňajky a toaleta. Pekne po poriadku. Vyrazili sme presne o 07:00 h. Ráno bolo celkom mrazivé, 7 stupňov Celzia. Dnes nás čakali dva skvostné vrcholy, Vápeč (956 m) a Strážov (1213 m). Taktiež sa malo rozhodnúť o tom, či strávime noc pod holým nebom, alebo sa nám pošťastí nájsť ubytovanie v Čičmanoch, keďže v Zliechove o gastronómii či hoteliérstve zatiaľ nechyrujú. Pre všetky prípady sme teda so sebou niesli nepríjemné závažie v podobe stanu, spacákov a karimatiek. V najhoršom trochu potrénujeme chodenie s plným ruksakom.
Po prvej hodinke sme sa príjemným stupáčikom priblížili k Vápeču, jednej z dominánt Strážovských vrchov. Jeho vrchol tvorený wettersteinským vápencom sme nevynechali a užili si ranné slniečko a krásny výhľad na okolie. Vápeč je rozhodne fotogenické miesto určené na vrcholové foto či rozjímanie zároveň.
Pobrali sme sa ďalej smerom na Srvátkovu lúku, kde sme pocítili stehná v strmom zostupe. Ďalšie dve hodinky sa niesli v znamení monotónneho putovania poľnou cestou, ktorú nám opäť spríjemnil nádherný jeleň prebehnuvší rovno popred nás. Doteraz som jeleňa nikdy nevidel tak zblízka a musím uznať, je to právom pýcha našich lesov.
Nadišiel čas obeda. Rozložili sme sa pri usadlosti Lapšovci, kde sa podávala parenica, chlieb a maslo. Slnko držalo naše svaly v prevádzkovej teplote a lákalo nás k dlhšiemu odpočinku. Pred nami však bola ešte viac ako polovica cesty a preto sme sa po dvanástej pobrali ďalej.
Pozdravili sme sa s dobytkom pasúcim sa na šťavnatých lúkach a zamierili do Zliechova. Potraviny. Otvorené. Doplnili sme parenicovú muníciu, vodu a obdivovali skalné bralo Strážova, na ktorý sme chceli vyliezť. Ešte pred tým sme zavolali do Penziónu Bystrík, kde nám slečna Darinka oznámila šťastnú novinku. Mala pre nás dvojku. Paráda. Žiaden mokrý stan, žiadne mrazivé ráno.
Povzbudení sme vyrazili k sedlu pod Strážovom. Čakalo nás takmer 600-metrové prevýšenie k vrcholu. Do hodinky a pol sme boli na lúke pod vrcholom, z ktorej to bolo už iba 15 minút na Strážov. Bolo pred piatou, piatok, pohoda. Skvelá viditeľnosť, atmosféra, vzduch. Nechcelo sa nám ďalej.
Z lúky pod vrcholom sme si ešte obzreli Kľak ležiaci na východ od nás, ktorý je jedným zo symbolov Lúčanskej Malej Fatry. Ďalej cesta pokračovala strmou dolinou nadol popri Kudlajovom vrchu až k asfaltke a popri potoku Rajčianka. Ku koncu sa zišla aj čelovka, keďže premávka bola pomerne hustá. V Čičmanoch bolo rušno. Prebiehalo totiž stretnutie fujaristov. Na večeru sme si naordinovali opäť polievku, tentoraz šošovicovú. Zaliezli sme do postele po desiatej a zaspali ako roľník po žatve. Necelých tridsať kilometrov bolo v nohách cítiť.
Deň 11: Čičmany > Fačkovské sedlo
Keďže sme naše putovanie plánovali ukončiť po troch dňoch, ráno sme si dopriali pohodičku a vyštartovali až po deviatej. Pred nami boli necelé 4 hodinky šľapania, zakončené mohutným zjazdárskym finišom do Fačkovského sedla. Ráno bolo nadmieru veterné a na rad prišli aj čapice, keďže porast na našich makoviciach je čoraz strohejší.
Makovník nám spravil veľmi dobre – ako hovädzí vývar po rozlúčke so slobodou.
Pridali sme do kroku, aby sme sa zahriali a vyštverali sa na kopec Javorina (938 m). Nohy už neslúžili úplne ako prvé dva dni a nenápadný stupák nám dal zabrať. Hľadali sme motiváciu a miestami i červenú značku. Nakopla nás predstava, že si doprajeme oddychu a pochutnáme si na fajnovom makovníku z potravín v Čičmanoch.
Prišiel náš čas. Lehárko, ticho, relax, žiadne wifi-hifi-gify, žiaden stres, náhlenie, hluk, civilizácia. Len moment, pre ktorý robia ľudia turistiku, moment, kedy sú sami so sebou a môžu snívať a plánovať ďalšie exkurzie do prírody.
Makovník nám spravil veľmi dobre – ako hovädzí vývar po rozlúčke so slobodou. No čakal nás azda najstrmší stupák za celé tri dni, výstup na Homôlku (1073 m). Zapotili sme sa teda poriadne a rátali posledné metre nahor. Zľahka sme si vyfúkli, nasadili pomyselné lyže a spustili sa do Fačkovského sedla. Kapustnica v kolibe dala chutnú bodku za skvelými tromi dňami strávenými v slovenských horách. Niekedy v budúcom roku pokračujeme, smer Žiarske vrchy a Veľká Fatra.
Ak sme Vás aspoň trošku zaujali a máte chuť, pridajte sa k nám.
