Prešporok sa lúči s expedíciou plačom. Zaznamenávame prvé straty. Ľudské i teplotné. Straty ľudské – občania Ďurco a Volfer ostávajú doma pred krbom v kresle s papučami na nohách, penivé v ruke. Straty teplotné – teplota poklesla oproti prvej časti o 25 stupňov. Keď to takto bude pokračovať ďalej, do Prešporku sa vrátia len ráfiky bez výpletu obalené námrazou.
Deň 1: Hertník – Krompachy
Obľúbený a osvedčený hotel R615 Zemplín meníme za R608 Poľana. Prístelka k ležadlu pre bicykle je bonusom hodným zmeny.
Ráno v Prešove sa dozvedáme, ako je to s lietaním a železnicou. Zašlú slávu tohto futbalového mesta pripomínajú už len lampy v staničnej hale.
Čergov malebný, Veľká Fatra východu. Hrebeň len pre nás. Ku koncu nám do rytmu hrajú z hlbín lesa novodobí kosci. Husguarna zavýja, les plače. Plačeme spolu s ním. Za Lipanmi zaplače aj nebo a spája sa so zemou. Neviem sa rozhodnúť, kde som, či v nebi a či na zemi. Maťo mi po dvoch hodinách oznamuje, že na Bachurni. Odkaz turistov z viesky Diviaky hovorí za všetko – Čo bol Bubka v atletike, to sú diviaky v turistike. V úseku Bachureň – Smrekovica – Branisko úspešne absolvujeme prijímacie skúšky do PKTD (Prvý klub turistov Diviaky) a stávame sa externou prešporskou odnožou PKTD. Sme ako divé svine.
Istý múdry muž raz povedal, dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Nám sa to podarilo. Po kulinárskej pizza agónii v Medzilaborciach opakujeme tú istú chybu v Krompachoch. Marian Kochanský mal pravdu „mi nie sme taliani, mi nie sme taliani, Lenka“. Do súboru nikdy viac pán kuchár pribudla ďalšia položka. Cestou na penzión do mierneho kopca mam pocit, že si zo dva trojuholníky odpľujem.
Deň 2: Krompachy – Turňa nad Bodvou
Kruté ranné krútenie pedálom popri zjazdovke. Nad Žakarovcami rodinka potulných pastierov hľadá zatúlané kravy. Chlapci, jalovky ste nevideli, ráno sa cez ohradu prebúrali. Zatúlané jalovky sme našli až na ďalší deň na Silickej planine.
Erika s horúcim čajom ukončuje nekonečný výšľap na hrebeň Volovských vrchov, nasleduje povinná jazda na zahmlený vrchol Kojšovskej hole a veľké lesné prekvapenie po červenej smer Kloptáň. Stromy, to sú z dreva básne, o tom ako treba žiť! Básnická zbierka sa za posledné roky, čo som tu nebol, rozpadla na triesky.
Z hrôzou utekáme z hrebeňa na drienkovicu do Medzeva. Plne brucho spôsobuje zlé rozhodnutie o odbočke a následnú blúdivú Zádielskú slučku. Večer sa miesto v Plešivci zbavujeme blata v Turni nad Bodvou.
V miestnom penzióne konečne dostávam na otázku Aká je najlepšia kačka? odpoveď Kačka na šípkovej omáčke v Turni nad Bodvou. V noci Maťo vykrikuje zo sna – nič ma nebolí, som dobrý. Presne tak, nič nás nebolí a sme dobrí, expedícia úspešná a sláva neohrozene pokračuje vpred. Napriek všetkým živlom okolo nás a v nás.
Deň 3: Turňa nad Bodvou – Plešivec
Cez Zádielskú tiesňavu sa dostávame na náhornú vápencovú plošinu – Silickú planinu. Krásne vozenie sa po zvlnenej zelenej krajine, sem tam lesík s vysokou. Raz tu bude golfové ihrisko, golf na stolovej hore. Napriek jednodňovému meškaniu nás v Plešivci vytrvalo čakajú dievčence v miestnych krojoch. Chýr o úspešnej a slávnej expedícii sa doniesol aj sem. Miestnu pizzeriu obchádzame širokým oblúkom.
Na záver klasická ďakovačka. Tentokrát si veľké ďakujem zaslúži naša sociálne orientovaná vláda a jej cestovateľský vynález. V dostavníku v priestoroch 2. triedy vďaka študujúcej mládeži nieto miesta ani na galusku. Môžeme si tak zvýšiť štandard cestovania a premiestňovať naše smradľavé telesné schránky vo vagóne 1. triedy.
Samozrejme na veľkú radosť spolusediacej pani, ktorú vytrvalo ponúkame rôznymi lahôdkami. Syr údený, syr neúdený, syr nátierkový, škvarky, cesnak, cibuľa, salám dobrý, salám menej dobrý, kešu oriešky, mandle, moruša, pivo svetlé, pivo tmavé. A ona stále len o káve sníva.
Trasa
Pokračovanie čoskoro, keď jarné slniečko pohladí naše skrehnuté duše…
Preklikaj fotogalériu nižšie, fotky hovoria viac ako písmenká. Ak si nezachytil/a report z prvej časti akcie Slovenskom z východu na západ, určite si ho prečítaj.
