Ultra trail is punk alebo Nízkotatranská stíhačka 2016

Tohtoročné dobrodružstvo sa skončilo už po 26 z plánovaných sto kilometrov ultra trailu dvojčlenných družstiev z Telgártu na Donovaly. Naša bežecká dvojka Seko + Bresťo to zobrala športovo a filozoficky, ako vždy.

Ako to moje oko videlo

Telgárt, 16. júla 2016, štart o 5:30. Avizované zrážky zatiaľ v nedohľadne. Zahrievacie prebehnutie sa cez lúky do Šumiaca. Huňatí achillovia bezpečne uviazaní reťazami spoza plota neúnavné brešú večnú pieseň o slobode. Zo Šumiaca diretka na Kráľovu Hoľu. Nad lesom vetrík, prstíky omŕzajú. Hore pri vysielači mlieko, nič nevidno. Zopár bežcov sa vracia po hrebeni späť.

V útulnej miestnosti vysielača rozmrazujem tuhé prsty teplým čajíkom, obliekam ďalšiu vrstvu. Okolostojaci bežci, čo sa práve vrátili z hrebeňa, opisujú zážitky: prudký vietor, dážď, zhadzovalo nás na zem, tam ťa hodí o zem, zraníš sa, nastane podchladenie, nik ti nepomôže, zomrieš tam, smrť smrťová. Keby sme mali lepšie oblečenie, bundu a gate, …bla bla bla. Keby, keby… však to poznáte.

Prekvapený z počasia nie som, presne toto hlásil doktor Iľko. Skôr som prekvapený z tých rečí okolo. Pozerám sa na Bresťa a je mi to jasné, ideme ďalej. Lepšie tú parádu raz vidieť ako o nej stokrát počuť. Hlásime kontrole číslo a odchádzame v ústrety živlom. Na hrebeni prudký vietor od severovýchodu do chrbta, človek by ani šarkana von nevyhnal.

Je to fajn, mohol fúkať do tváre a to by ešte len bola zábava hodná alpinistov. Do toho dážď a teplota tesne nad nulou. Dve miesta na hrebeni vhodné na nácvik tanečkov na punkový koncert. Ďalej síce nie veľká, ale pohoda. Zažili sme v kopcoch aj oveľa horšie podmienky. Predbiehame dve mixové družstvá, dievky majú môj veľký rešpekt.

V nižších polohách ani kapucňu netreba. Na Andrejcovej bohato prestretý stôl, ľúbezné dievčence a čaj s umom (čaj s umom pite s umom!). Pohladenie na duši. Keď prejavíme evidentný záujem ostať pri tej fľaši a dievkach viac ako je vhodné, chatár vypúšťa z piecky dymovú clonu. Na Priehybe je vraj lepší vzduch.

Prebehneme cez Veľkú Vápenicu sa a dozvedáme sa o konci preteku. Škoda, motor sa nestihol ani zahriať. Pre istotu nás kŕmia mixom rôznych dobrôt, aby nám ani náhodou nenapadlo bežať niekam ďalej ako za najbližší krík. Rozhodnutie akceptujeme, je správne, zdravie a bezpečnosť zúčastnených sú na prvom mieste.

Vďaka organizátorom za prípravu tejto úžasnej špacírky a za správne rozhodnutie. Dnešný pohyb mimo zóny komfortu nás posúva ďalej. Posunul nás až na Priehybu. Budúci rok to budú možno Donovaly, ak nás cestou nezhltne nebezpečný pažerák Andrejcovej. Odporúčam obchádzať oblúkom popod hrebeň juhom, krása dievčat v kombinácii s čajumom a bohato prestretým stolom môže na niektorých jedincov pôsobiť deštruktívne!

Nuž, ultratrail nie je len o bežkaní lesným chodníčkom hore bez, s vánkom vo vlasoch a piesňou na perách, chrumkajúc si geliky. Ultratrail is punk – svieti nápis na Bresťovom tričku. Ultratrail je o prírode, o živloch. A aj človek je živel, súčasť prírody.

„V znamení pohybu ako vodopád, čo duniac strháva skaly okolo seba. Odvážnych nesie, váhavcom plní ústa kamením. Pusť sa brehu a chyť sa vĺn! Staň sa živlom. Vody ani ohňa sa nedotkneš bez toho, aby si nepocítil spaľujúcu túžbu s nimi splynúť. Vždy sú iné. A tá inakosť magnetizuje.“
Herakleitos

Ako to Bresťove oko videlo (dve oči viac vidia)

Na ten Sekinkov pohľad v miestnosti plnej mokrých a zubami drkotajúcich bežcov nikdy nezabudnem. Huncútisko jeden. Očká veselé, žiadna pochybnosť, len odhodlanie. To nebolo, že ideme. To bolo, že IDEME. Za stenou z vetra kričíme radosťou kymácajúc sa v poryvoch vetra s dôkladnou dažďovou vírivkou. Užívame si to ako malé deti. Procesory musia prepočítavať dopad každej nohy a brať do úvahy bočné nárazové stochasticky pôsobiace sily vetra a dažďa, aby bol výsledný vektor pohybu tela v horizontálnom západnom smere. Ešteže som na tej fyzike pozor dával. Príroda je mocná čarodejka. Radi ju za to máme. Vždy nám niečo pekné vyparatí. Škoda, že táto parádička z plánovaných 100 km len 26 mala.